K napísaniu týchto riadkov ma inšpiroval najmä fakt, že redaktori SLOVA pri narážkach na minulý režim dôsledne používajú slovo „socializmus“. Je však toto označenie spoločensko-politického systému v ČSSR v rokoch 1948-1989 správne? Nie je iba mechanickým preberaním samozvanej terminológie vtedajšej nomenklatúry, alebo v lepšom prípade reflektovaním nostalgických pocitov miliónov, ktorých životná úroveň sa od novembrového zvratu zhoršila? Socializmus totiž okrem spoločenského vlastnenia výrobných prostriedkov a prebratia politickej moci proletariátom predpokladá aj maximálnu demokraciu a slobodnú diskusiu vo všetkých oblastiach verejného života a ekonomiky. Všetci však dobre vieme, že prax nášho „socializmu“ sa zakladala na umlčaní takmer každej kritiky, na cenzúre, na bezvýhradnej poslušnosti skamenenej „štátostrane“, na stále neefektívnejšom plánovaní; takýto „socializmus“ nielenže absolútne vylučoval prechod ku komunizmu ako k beztriednej a bezštátnej spoločnosti, ale svojou utlačovateľskou a neracionálnou povahou pripravoval návrat surového kapitalizmu – ktorý dnes na Slovensku prežívame.
Samozrejme, táto analýza s rôznymi odtieňmi platí pre všetky „komunistické režimy“ – Sovietsky zväz najneskôr od 1924, celá východná Európa po 1948, rôzne maoistické a iné experimenty na rôznych svetadieloch. Za personifikáciu tohoto „socializmu“ možno považovať hlavne Stalina vo svojej krvavej a Brežneva v menej krvavej podobe. Preto metodicky a historicky by bolo určite správnejšie hovoriť o stalinizme, o stalinistickej diktatúre byrokratickej kasty, ktorá sa nedotkla sice postkapitalistických výrobných vzťahov, ale politicky vyvlastnila proletariát a parazitovala na ňom ekonomicky. Ten za mnohé desaťročia útlaku /aj s prihliadnutím na mnohé sociálne výdobytky stalinizmu, i keď často pochybnej kvality/ zaplatil svojou masívnou tvorivou a bojovnou demobilizáciou a stáva sa ohromeným, pasívnym divákom svojho obnoveného, nemilosrdného vykorisťovania. Za úplne priliehavé považujem Trockého definíciu bývalého „socializmu“ ako degenerovaného robotníckeho štátu. Jeden z dvoch hlavných tvorcov októbrovej revolúcie poukázal veľkú predvídavosť, keď v roku 1938, už v mexickom exile, napísal: „…Spoločnosť sa nevyvíja k socializmu, ale k znovuzrodeniu sociálnych rozdielov. Toto…nevyhnutne povedie k opätovnému vzniku tried, k likvidácii plánovaného hospodárstva a k znovuzavedeniu súkromného vlastníctva.“ //Drží sa ešte sovietska vláda svojich princípov spred 20 rokov? Coyoacán 1938./ O polstoročie sa to splnilo s krutosťou, o akej sa nadšeným miliónom v 1989, medzi nimi autorovi, ani nesnívalo.
Boli však možné na začiatku 90.rokov iné varianty? S prihliadnutím na rozloženie medzinárodných síl asi ťažko. Navyše množstvo ilúzií v „kapitalizmus s ľudskou tvárou“ u nás a v celom bývalom východnom bloku, hoci oslabene, stále trvá. A ešte jedno navyše – z politických strán pracujúcich sa strany, označujúce sa za komunistické, do veľkej miery nevedia či nechcú zbaviť dedičstva stalinizmu a dopúšťajú sa nehanebných spojenectiev /spomeňme si neustále koketovanie slovenských „komunistov“ s HZDS a SNS či spoluprácu ruských „komunistov“ s rôznymi pravicovými extrémistami/, strany sociálno-demokratické zas uskutočňujú zväčša neoliberálnu politiku, v najlepšom prípade zabalenú do ružových fráz. A to už ani nemusím spomínať pravicovú hegemóniu verejného života a intelektuálneho prostredia, osobitne na Slovensku.
V takejto atmosfére, kde sa kapitalizmus neustále prezentuje ako jediná možná forma vývoja a o minulom režime sa zavádzajúco hovorí ako o „socializme“, je nezávislé a kritické myslenie mimoriadne náročné. Za jeho prvý predpoklad však považujem používanie termínov, ktoré o referovaných javoch najlepšie vypovedajú. Režim, ktorý vládol pred 1989 vo východnej Európe, bol socializmom najmä vo vyhláseniach straníckej byrokracie, o to menej však v každodennej realite života obyvateľov.