Vždy ma priťahovali súčasné filmy, ktoré vznikli na základe reálnych príbehov. Smrť pána Lazaresca – Moartea domnului Lazarescu – rumunský film z roku 2005 (režisér Cristi Puiu), ktorý čosi v Cannes aj vyhral, má rovnako ďaleko od bezduchej komerčnosti ako strojenej modernosti. Je to šokujúco realistická, dosť málo akčná a predsa svojim spôsobom strhujúca dva a pol hodinová tragikomédia, približujúca pomery postkomunistického Rumunska. Videl som ju v noci na Televízii Duna (kde inde…) a považujem za užitočné sa o dojmy z neho podeliť. O to viac, že v posledných rokoch som asi lepší nový film z krajín bývalého východného bloku nevidel. Dúfam, že môj blog čítajú aj pracovníci dramaturgie STV…
Lazarescu Dante Remus (symbolika mien je v tomto filme veľavravná) je 62-ročný osamelý muž, žijúci v bukureštskom paneláku so svojimi tromi mačkami. Jeho žena už nežije, so sestrou sa háda, dcéra odišla do Kanady. Ostáva mu len skromný byt s televízorom, víno a Mastropol – pančovaný vysokopercentný alkohol s vaníliou a cukrom. Viac sa o ňom už nedozvieme, len sprostredkovane toľko, že je (bol?) intelektuál.
Jedného dňa nášho „hrdinu“ začne príšerne bolieť hlava, celý deň vracia, podľa susedov aj krv. Pred 14 rokmi ho operovali na žalúdočné vredy. Zavolá záchranku, ale tá dlho neprichádza. Asi tretina filmu prebieha v čakaní na záchrannú službu, medzitým si pán Lazarescu odskočí k susedom, nech mu dajú nejaké sedatívum. Tí si však z neho robia čiastočne srandu. Zjavný alkoholický stav je dôvodom pre ponižovanie nielen od nich, ale aj od záchranky a lekárov. Keď konečne prichádza sanitka, začína sa hlboko depresívna Odysea putovania po bukureštských nemocniciach. Pána Lazaresca nechcú alebo nemôžu z nejakých dôvodov prijať v troch nemocniciach, hoci je evidentné, že musí byť okamžite operovaný. Až v štvrtom špitáli ho má operovať istý doktor Anghel (ktorý sa vo filme ani neobjaví…), ale keď pána Lazaresca pekne podľa predpisov oholia a je pripravený na zákrok, film odrazu „sekne“. Obraz sa začierni a len z názvu je jasné, že hlavný hrdina operáciu neprežil, alebo zomrel pred ňou? Nepodstatné.
Geniálne je vo filme to, že nie je prvoplánový. Nemá sociálnokritické úmysly, rozhodne však takto pôsobí. Nesústreďuje sa na individuálne charaktery, ale na komplexnú realitu. Nechce nás o ničom presvedčovať, len opisuje. S jednoduchými prostriedkami – účinok je však zdrvujúci. Neskutočná arogancia, cynická, povýšenecká a ponižujúca komunikácia niektorých, nepochybne nesmierne preťažených lekárov je fakt, ktorí pacienti musia dôverne poznať nielen v Rumunsku, ale v celom bývalom východnom bloku. Pán Lazarescu je iba bezvládny sprostý ožran bez nároku na ľudskú dôstojnosť, aspoň tak ho doktori vnímajú (v skutočnosti vôbec nepôsobí ako opitý). Ani postoj sestry zo záchrannej služby, ktorá je nútená s ním prejazdiť v bukureštskej noci 150 kilometrov nie je oveľa svetlejší, ľudskejší.
Niektoré momenty filmu sú mimoriadne sugestívne. Napríklad keď sa pán Lazarescu ostro poháda so zvlášť povýšeneckým lekárom v prvej nemocnici (vtedy by ešte hádam mohol prežiť), ktorý mu celkom chrapúňsky a permanetne nadáva, následne ho pošle do druhej nemocnice na vyšetrenie CT – prečo vari? Len tušíme, že v prvej nemocnici tomografia nefungovala. V druhej nemocnici mu CT aj urobia, následne službokonajúci doktor konštatuje, že „tomuto je ámen“. Pán Lazarescu musí byť okamžite operovaný, aby mohol dôstojne zomrieť doma. V druhej, univerzitnej nemocnici však nie je pre neho miesto. Musí do tretej na neurochirurgiu, kde však nepodpíše súhlas s operáciou (hoci je otázne, či bol ešte pri vedomí natoľko, aby vnímal, čo od neho chcú). Nuž a v štvrtej nemocnici, tam už je všetko OK, všetci sú hrozne unavení, nikto sa neháda, ideme na operáciu. Neskoro, bohužial.
Sila filmu spočíva okrem iného v tom, že všetci sa môžeme teoreticky ocitnú na mieste pána Lazaresca. Dokonca všetci sme už boli konfrontovaní s odľudštenosťou systému, či už zdravotníckeho alebo toho globálnejšieho, spoločenského. Spontánne „ultrareálne“ dialógy postáv vyvolávajú úzkosť zo zlých zážitkov a strach z podobných scenárov budúcich. A čo môže byť ponaučením? Žime a konajme všetci tak, pacienti, lekári a ostatní, na Slovensku a inde, aby čoraz intenzívnejšie klesalo percento pravdepodobnosti, že príbeh pána Lazaresca budeme môcť považovať za symptomatický. Aké jednoduché! Zdanlivo…
Tamás Horkay, pondelok 23. februára 2009 08:59