Smutný príbeh o vznikajúcej hladovej doline pod Poľanou
Hladové pochody nie sú v našich končinách bežným javom. Pred pár rokmi sme sa dopočuli o takej forme protestu Rómov a chudobných proti ich neznesiteľnej sociálnej situácii v Rimavskej Sobote. Na Zelený štvrtok, 28.apríla 2002 sa hladový pochod konal v jednom zo symbolov slovenských ľudových tradícií, v Detve. Presnejšie na ceste medzi Detvou a Zvolenom. Podpolianske strojárne Detva Holding a.s. sú na pokraji totálneho krachu, a ak by sa ten stal skutočnosťou, nezamestnanosť v tomto novom okrese vystúpi na hrozných 32 percent.
Bratislava, december 2001. – Kancelária vedúceho metodického pracoviska Odborového zväzu KOVO na Miletičovej ulici je skromná a útulná. Pavol Adámek sa pozore prehrabáva v papieroch, študuje súbory v počítači. Rozprávame sa o strojárstve na Slovensku, o odboroch, o prepúšťaní a nevyplácaní miezd. Pretože strojárstvo u nás krváca – ak, pravda, odmyslíme Volkswagen – a nádej na liečbu rán sa stále viac presúva do roviny utópie.
Hovoríme o dramatickej situácii v DMD Holding. Tento kolos so správnym sídlom v Trenčíne od roku 1995 zastrešuje strojárske podniky a firmy v oblasti špeciálnej /t.j.zbrojárskej/ výroby, čiastočne už aj nešpeciálnej. Z jej troch ohnísk v Detve, Dubnici nad Váhom a Martine existujú už len prvé dve. Martin v rokoch 1998-2001 padol, a Detve hrozí to isté.
„DMD Holding ovládli určité politické zoskupenia, a situácia je rovnaká aj po voľbách roku 1998. Manažment sa sústredil na vyvíjanie prepletených a komplikovaných vlastníckych vzťahov, v tomto vybíjal energiu a menej na výrobu a zamestnancov.“ Adámek to nechce nazývať tunelovaním, ale niečo také za tým odborári tušili. „Existujú prepojenia a väzby, aj po roku 1998. Tí štátni úradníci, ktorí tam vstúpili, nešli s ambíciou robiť poriadok v tom bordele, ale zapadnúť do stroja a profitovať z neho. Bývalý minister hospodárstva Černák púšťal veľké bubliny na Júliusa Tótha, ktorý dával rovno návody na tunelovanie, potom to prasklo a nerobilo sa nič. Ten prepletenec je tak beznádejne komplikovaný, že zákon v tom bráni urobiť poriadok. Aj reštrukturalizácia sa krásne nakreslila, ale skoro nič sa z toho nerealizuje, lebo zákon to jednoducho nedovolí a je na škodu, že v našom deformovanom prostredí je taký. Ľudia, ktorí by v DMD Holding mali hájiť záujmy štátu, to v skutočnosti nerobia.
Bačovanie zástupcov štátu okrem iného aj v Holdingu výborne nahráva ofenzíve neoliberálnej pravice, podľa ktorej štát je najhorší vlastník. Najväčším akcionárom v DMD je totiž Fond národného majetku, a jeho zástupcovia spolu so zástupcami odborov za nezanedbateľnú odmenu sedia v dozorných radách /DR/ spoločností Holdingu. Pred ich očami sa rútia zbrojárske podniky do priepasti, uskutočňovali sa pokútne majetkové presuny, vznikali krížové vlastnícke vzťahy. Adámek nepopiera, že tento proces „podporili“ aj niektorí zástupcovia odborov.
„Sám som bol členom DR Chirana Stará Turá a viem, aké je to ťažké. Zástupcovia odborov mali dôveru zamestnancov, ale menej sa hovorilo o ich odborných schopnostiach. Niekedy hlasovali aj zmätočne, uverili čomusi, čo je otázka argumentácie. Nebola to priamou korupciou, oni ich spracúvali iným spôsobom. Museli držať tajomstvo, často tak sa blokovali aj úplne bežné veci.
Skutočná situácia vo firmách sa pred zamestnancami neodhalila. Vďaka politickým úverom dostávali výplaty aj za „nerobenie“, čo by niekto mohol označiť za lajdáctvo, lenže tí ľudia tam prišli pracovať, zdôrazňuje Adámek. Nediví sa, že mnohí ľudia v týchto podnikoch drukovali predchádzajúcej vláde. Manažéri často požívali úžasnú úctu zamestnancov. Ľuďom ani nenapadlo štrajkovať či inak protestovať. Načo vlastne?
Nezabudnime, že v roku 1989 pôsobilo v strojárstve na Slovensku 300 tisíc pracujúcich. Prvý porevolučný minister priemyslu Holčík povedal, dve tretiny ľudí bude musieť zo strojárstva odísť a uplatniť sa inde, napríklad vo sfére služieb.
„My sme ten kontingent už splnili, lebo dnes v strojárstve pracuje už len okolo 100 tisíc zamestnancov. Ale ja som to od Holčíka vtedy pochopil tak, že očistí sa prezamestnanosť a zostanú fungujúce firmy so stabilizovanými pracovnými miestami. Situácia je úplne iná. Firmy sú pred krachom, výroba nie je očistená a progresívna, chystajú sa masové prepúšťania.“ Toľko Pavol Adámek.
Ťažko povedať, koľko z tých 200 tisíc prepustených strojárov dnes pracuje v Čechách, v Bratislave, v zahraničí, a koľko trie horkú biedu znovuzavedeného kapitalizmu. No takmer dve tisícky z ostávajúcej tretiny už tretí mesiac nedostávajú mzdy. Reč je o zamestnancoch detvianskych strojárni, ktorí zorganizovali aj spomenutý hladový pochod.
Detva, 16.apríla 2002 – Mestečko pod Poľanou žije zdanlivo normálne. Obchody s výnimkou potravín však zívajú prázdnotou, tak v novej, sídliskovej, ako v starej Detve s množstvom rázovitých domov a viac-menej ľudovou architektúrou. Okresný úrad sa nachádza na začiatku novej Detvy, v nenápadnom paneláku.
Prednosta Juraj Bódi rozpráva vehementne, široko gestikuluje, občas svojrázne skracuje vety. Spomína objektívne a subjektívne príčiny krízy v PPS Detva. „Objektívne sú všeobecne známe: Konverzia, rozpad trhov, v súčasnosti recesia strojárskej výroby. Sú však subjektívne príčiny, ktorým sa dalo zabrániť, hlavne nejasné majetkové vzťahy a chybné riadenie manažmentu. V týchto majetkových vzťahoch je namočená aj tá minulá vláda, že to dovolila vytvoriť, a súčasná, že to nedokázala rozpliesť. Keď vznikol DMD Holding, štát jednoducho odovzdal majetok – Bódi zvyšuje hlas, skoro kričí – súkromným osobám! Tieto súkromné osoby nemali eminentný záujem, aby firmy zvlášť fungovali, ale slúžili im ako slušný príjem. Na zlé riadanie som upozorňoval, keď som nastúpil do funkcie a vtedy došlo k istým nezhodám medzi OÚ a manažmentom.“ Vysoko zadlžené Podpolianske strojárne Detva sa dostali do konkurzu a ich nástupcom sa v roku 1997 stal dnešný PPS Detva Holding, ktorého stopercentným akcionárom je DMD Fin, najlukratívnejšia časť DMD Holdingu. Dnes je konkurz nástupníckej firmy jedinou nádejou pre 1800 zamestnancov, že cez garančný fond dostanú vyplatené mzdy od začiatku roka. Tí od tohto mesiaca de facto štrajkujú, odmietajú chodiť do nevykúrených priestorov. Fabriku odpojili plynári aj elektrikári, kvôli stomiliónovej sekere voči verejným fondom /Všeobecná zdravotná poisťovňa – VŽP, Sociálna poisťovňa…/ sa začali aj exekúcie. V prípade rozpredania strojov už továreň nik nezachráni.
A čo zodpovednosť štátu a jeho zástupcov? „DR nerobila to, čo mala. Mala akcionárom dať na vedomie, že takýto stav tu je. Odbory mali dať návrh na odvolanie manažmentu.“ Neurobili to, lebo podľa stanov by za muselo byť všetkých šesť členov DR, vrátane Vojtecha Pánika z ministerstva hospodárstva, Ladislava Sklenára z DMD Fin, Ľubomíra Gažáka, dnes už bývalého prezidenta DMD Holding a Ivana Brndiara, bývalého poslanca za Demokratickú stranu. Podľa nemenovaného, ale dôveryhodného zdroja práve pán Pánik držal ochrannú ruku nad bývalým predstavenstvom PPS Detva, na ktoré sú dnes už podané aj trestné oznámenia.
„Štruktúra DMD Holdingu bola prospešná pre určitú skupinu ľudí, ktorá teraz stráca finančný zdroj a tento model nebol prospešný pre štát, ktorý z neho nikdy nič nemal. Nikdy nič nemal! Iba úzka skupina ľudí, toto tam kľudne môžete napísať.“
Nedá mi neopýtať sa na tie politické a podnikateľské kruhy, či sa nedajú konkretizovať. „Nie, to nemôžem… To si ja nemôžem dovoliť ako zástupca štátu. Sú tu indície na prepojenie na politické strany i veľkokapitál. Ale to sú len indície.“
A čo uznesenie vlády 1100/2000 o reštrukturalizácii DMD Trenčín, o privatizácii podielov štátu, o zjednodušení vlastníckych vzťahov? „Môj osobný názor na plnenie uznesenie vlády je taký, že tu nebol záujem tento prepletenec rozviesť. DMD Fin je len vrchol, za ním sú ďalší ľudia, o ktorých nevieme, a títo len plnili príkazy tých, ktorých nevidíme. Oni cez krížové členstvá v dozorných radách a predstavenstvách majú dostatočný príjem, aby to nemali záujem rozpliesť.“
Aj optimistický scenár podľa Bódiho ráta iba s 800 zamestnanými strojármi v Detve. Najväčším zamestnávateľom v okrese s terajšou 23 % nezamestnanosťou by sa potom stal OÚ, aj so svojimi školami… Spontánnych sociálnych výbuchov sa neobáva, pretože ľudia na Podpoľaní sú síce horkokrvní, ale kultivovaní. Hoci mnohí z nich už neplatia nájomné, mesto je zatiaľ trpezlivé. Navyše je snaha v spolupráci s ministerstvo práce zálohovo im vyplácať sociálne dávky. Nemôžu sa totiž zaregistrovať na úrade práce, kým na fabriku nebude vyhlásený konkurz. Návrh už podaný bol.
„Žial, musím konštatovať, že prioritu stabilizácie strojárenstva pri vzniku nového okresu sa nepodarilo naplniť. Nie že by sme nechceli, ale nemali sme kompetencie…“
Pri rozlúčke so žoviálnym pánom prednostom akosi intuitívne cítim, že ak by každý štátny úradník bral svoju funkciu tak zodpovedne a poctivo ako RNDr.Juraj Bódi, boli by sme v o niečo menšom bahne ako je tomu teraz.
Pátranie po duševných zákutiach radových Detvancov je náročné. Ľudia neveria podozrivému vypytavačovi z Bratislavy. V údajnej bašte miestnych robotníkov, v krčme „Papuča“ je konfrontovaný so zatrpnutými reakciami. „Neskoro ste prišli!“, sťažuje sa šedivý pán, kedysi pracovník strojární. „Z Bratislavy je do Detvy ďaleko.“ Argument, že som pôvodom východniar, neobstojí. „Ja poznám veľa východniarov, ktorí zabudli, odkiaľ prišli…“
Zhovorčivejší je miestny drobný podnikateľ v mladšom strednom veku. Ten zrejme nemá čo stratiť, kým väčšina „oddychujúcich“ strojárov stále verí, že v staronovej firme, ktorá vzíde z konkurzu, sa nájde práca i pre neho. Náš podnikateľ zoširoka rozpráva o tuneloch. Prvý a ten najväčší bol vraj v roku 1990. Padajú konkrétne mená, čísla, milióny, názvy firiem, zmienky o plechoch a nadhodnotených faktúrach, politické strany. Vlastne jedna. Podnikateľ vyslovuje viac razy slovo „ľavica“ s tichým, ale nekonečne pohŕdavým úškrnom. Tunely ľavice. Samozrejme, dokázať sa nedajú. Oni predsa nie sú sprostí…
Nad mestom visí určité napätie, takmer hmatateľné. Ním je poznačený aj predseda závodného výboru odborov v PPS Stanislav Ľupták. „Západné ekonomiky nepoznajú situáciu, že by ďalej existoval podnik, ktorému skoro zo dňa na deň kvôli konverzii vypadne 60 % produkcie“, vysvetľuje unavene. Opisuje správu Najvyššieho kontrolného úradu o problematickom hospodárení spred šiestich rokov, transformáciu štátneho podniku na akciovú spoločnosť v roku 1996, staré zlé úvery, podkapitalizovanosť, zdôvodňuje nevyhnutnosť prepúšťaní. Veď v roku 1990 pracovalo v Detve ešte 6200 strojárov. Pravda, odborári mali na racionalizáciu svoj kritický názor. K údajným tunelom sa Ľupták vyjadruje viac než opatrne. „To, že štátni úradníci na jednej i druhej strane takúto vec dovolil, nám sa s tým ťažko bojuje. Našou úlohou nebolo hájiť záujmy bánk, ale ľudí.“ A čo rozprávkové príjmy manažmentu krachujúcej fabriky, neplatiacej odvody do fondov, o ktorých vie celá Detva? „Ale iste, my to neschvaľujeme“. Druhý zástupca odborov v dozornej rade Ján Sekereš sekunduje: „A koľko by mali zarábať manažéri podľa vás? Ich názor bol taký, aby sme ich vysokými platmi podržali práve vtedy, keď sa fabrike nedarilo, aby potiahli.“ No comment.
Bratislava, námestie Slobody, 17.apríla 2002 – 11.45
Za policajnými zátarasmi vidno drobný, symbolický cintorín. Maličké zástavy „ďakujú“ Dzurindovej vláde za tisícky stratených pracovných miest. Na Úrade vlády rokujú odborárski vodcovia Ľupták, Sekereš i najvyšší kovák Emil Machyna, prednosta Bódi a iní. Protestujúci detvianski strojári s akoby rezignovane čakajú na ich príchod. Občas sa síce zavtipkuje s prítomnými policajtkami, ale pohyby vládnych áut sprevádza búrka nevôle. „Hajzli, okrádajú nás!“ Staršieho pána sa pýtam, ako vníma situácia v strojárňach.
„Katastrofálna! Pracujem tam 41 rokov, teraz som dostal výpoveď. Beznádejná situácia, manažment to nevie riadiť, išli tam mladí chlapci, sopliaci, ktorí to rozkradli. Krásna fabrika, ktorú všetcia naozaj máme radi. Nevidím východisko, bez riadnej pomoci štátu, a bez dohľadu na to, ako sa s peniazmi, ktoré by sa po prípade investovali, naložilo. Lebo už viackrát tie peniaze do fabriky prišli, a menežment ich rozkladol. Pozrite sa na tie dvadsaťmiliónové vily vo Zvolene!“
Dav spozoruje ministra vnútra Ivana Šimka, ktorému sa ujde osobité množstvo rozhorčených výkrikov. Medzitým sa zhováram s mladou slečnou. Čo ona, nebodaj pracuje v PPS Detva?
Nie, prišla som podporiť protest. Lebo myslím si, že táto vláda /diskrétny smiech/ je banda darebákov. Jediné východisko je, aby odišli všetci a došli tam konečne schopní ľudia. Nemám nejakého kandidáta, alebo čo /úsmev/, ale poznám dosť inteligentných ľudí…
Protestné zhromaždenie prišiel podporiť aj rodák zo Záhoria. Za korunu rozdáva pamflety proti NATO a kapitalizmu. „Kto nechce byť nákovou, musí sa stať kladivom“, stojí na nich mohutným formátom. Na ďalšom autor veršami odpovedá na otázku „Čo nám priniesla pani Zamatová?“. Mnohé z poetických formulácií presne vystihujú pozíciu zamestnancov PPS Detva. „Jedných si vyzdvihla vysoko do neba, druhým si odňala posledný kus chleba. /…/ Má robotník prácu a má aj istotu, že ju raz nestratí a príde na psotu? /…/Vyhnala si ľudí z práce na ulice a dala im do rúk žobrácke palice.“
Šedivý, fúzatý pán v stredných rokoch je pokojný, ale odhodlaný. Vymenuje, čo všetko – ešte stále! – v Detve vyrábajú. Vysokozdvižné vozíky, malé nakladače pre stavebné stroje, hony. „Ja som robil vo fabrike 35 rokov, a kde pôjdem teraz? Žiadna fabrika v okolí nie je! Toto je špinavosť.“ Spomeniem príklad argentínskeho keramického závodu Zanon, kde asi 400 robotníkov po snahách o prepustenie všetkých to zobrali do vlastných rúk a vyrábajú pod robotníckou kontrolou. „Možno aj to bude. Zatiaľ ideme normálnou cestou, ale my tú fabriku nedáme padnúť, lebo ju postavili naši otcovia a nemáme tu žiadnu väčšiu. Krásna fabrika!“
„Páni v Detve aj v Trenčíne, nažrali sa ako svine“, dočítame sa na jednom z transparentov. Medzitým z vládneho paláca vychádza delegácia. Detvanci ich nadšene vítajú, ale predseda OZ KOVO Machyna im môže zvestovať iba ústny prísľub o uvoľnení 15 miliónoch Sk, čo predstavuje mzdové náklady továrne za necelý mesiac. Ani požiadavka odstúpenia orgánov DMD Holdingu nie je nijako spásonosná /19.4. sa to stalo, novým prezidentom je Ing.Šubrt, bývalý člen predstavenstva/. Asi 500 nespokojných strojárov za ohlušujúceho revu rapkáčov sa presúva pred Istropolis, do autobusov, a následne do Trenčína. Pozdraviť pánov majiteľov, povedané Machynovými slovami. Medzitým sa stihnem krátko porozprávať s pánom predsedom. Nie je príliš optimistický.
„Ekonomicky táto fabrika skončila. Nech je konkurz a potom nech rada veriteľov rozhodne, čo s tým. Ja by som bol strašne rád, keby sa to zachovalo ako celok, ale bude to hrozne ťažké.“ Mysleli to vážne s okupačným štrajkom, ak by exekútori verejných fondov chceli odviesť stroje? „Sme odhodlaní urobiť aj to, aj keď vieme, že nie je to celkom v súlade so zákonom. Ale keď tu niekto šafári s majetkom niekoľko rokov, necháva miliardové dlhy, a nič sa mu nestane, aj ľudia podľa ústavy majú právo brániť tú podstatu, ktorá tam je.“ Narážam na Argentínu a Zanon. „Odbory nie sú na to, aby podnikali, ich úloha je v niečom inom. To by bolo so štátom a podnikaním veľmi zle. Sú aj slušní podnikatelia a tým by sme mali vytvoriť podmienky, aby mali ešte väčší priestor.“ Machyna je jediný, kto nemá problémy rozprávať o politických prepojeniach. Nie je nič tajné, že podľa koaličnej dohody je DMD Holding – zčasti, nie celkom – pod gesciou SDĽ. Ja si myslím, že by sa nikto nemal hanbiť za to, že tam je…. Sú všade, tak si to rozdelili.“
Bratislava, 17.apríla 2002 – 15.00
Sedíme vo veľkorysých priestoroch obchodnej spoločnosti ASV s.r.o. na Púchovskej 8. Predsedom predstavenstva je tu bývalý viceprezident FNM a predseda DR DMD Holding, člen DR PPS Detva a ďalších spoločností Ladislav Sklenár. Zásadne nesúhlasí s mnohým, čo vyššie odznelo. Napríklad že sa neplní uznesenie vlády 1100/2000. Plní sa, iba nie v termínoch. Rozhodnutia o zlúčení spoločností sú na svete, iba sa nerealizovali. Ale ten proces beží. Ale to predsa nie je problémom DMD Holding, tým je založený majetok a absolútna podkapitalizovanosť! Prehnane vysoké platy manažérom? Čo už v dnešnom manažérskom svete nazveme prehnane vysokým platom…Nakoniec, zástupcovia odborov ani raz nepožiadali o ich zníženie. O tunelovaní, politickom prepojení ani počuť nechce. „Ježišmária, normálne som sa zľakol!“, vykríkne žartovne-vážne Sklenár. „Z 9 členov orgánov som jediný členom SDĽ. Spájať to s politickými stranami je podľa mňa hlúposť. A ak by som vedel o podozrení z tunelovania, tak sme povinní robiť právne kroky! Tunelovať sa nedá bez dôkazov.“ Zodpovednosť zástupcov štátu a DR? „Prečítajme si Obchodný zákonník. Zodpovednosť akcionára nie je žiadna. Právo a zodpovednosť je na výkonnom manažmente, na predstavenstve. Ja som do dokladov spoločnosti videl, ale to je všetko.“ Mohol však povedzme hlasovať za zvolanie valného zhromaždenie, za odvolanie predstavenstva, dodávame.
Budúcnosť podniku vidí Sklenár v strategickom investorovi. Zvláštny živočíšny druh, momentálne na Slovensku asi najžiadanejší… Naozaj jediné riešenie?
Kľúčoví západní odberatelia, ako Hanomag, Volvo či Karosa ešte na Detvu nezanevreli. V čase uverejnenia reportáže bude už PPS Detva možno v konkurze a začne sa ďalšia z bolestných kapitol slovenského strojárenstva. Vďaka intervencii predsedu hospodárskeho výboru NR SR Jaroslava Wolfa u riaditeľa VŽP Eduarda Kováča sa exekúcia majetku zastavila, čím sa zabránilo rozpredaniu strojov v účtovnej hodnote 250 miliónov korún za desatinu. Môže sa tak uskutočniť konkurz, pracujúci aspoň teoreticky môžu dostať nevyplatené mzdy z garančného fondu. Drobný úspech SDSS.
Stovky detvianskych strojárov však čakajú kruté časy. Často pár rokov pred dôchodkom, odrazu budú nepotrební, odsúdení na živorenie. Alebo na emigráciu. Národ zatiaľ trpí. Trpí cynické bačovanie zodpovedných činiteľov, bezohľadné vykorisťovanie novodobých kapitalistov, neefektívne vyjednávanie odborových vodcov, pokrytectvo oficiálnej ľavice, stále väčšiu biedu a nerovnosť. Dokedy?
Tomáš Horkay