Predstavte si milovníka prírody a vášnivého turistu v prostredí, ktoré nepraje príliš prírode ani turistom. Je to aj prípad mojej maličkosti a uvedený fakt hodnotím ako jednoznačné negatívum môjho návratu z Bratislavy do rodných Veľkých Kapušian (len na okraj, pozitív bolo viac). Nech sa páči, pár osobných skúseností…
Určite budete so mnou súhlasiť, že vykonávať turistickú činnosť možno nielen tam, „kde to v treťohorí vyvrásnilo“, ako vtipne definoval môj kamarát, čiže v horách. Aj rovina má svoje neopakovateľné čaro. V Maďarsku majú niekoľko národných parkov, ktoré sa nachádzajú v nížinách, najslávnejší je Národný park Hortobágy. Naši južní susedia si vytvorili aj celoštátnu turistickú diaľkovú trasu, ktorá vedie na nížine, tzv. Alföldi Kéktúra.
Na Slovensku je rovinatý terén skôr unikát. Východoslovenská rovina je v skutočnosti severným výbežkom mohutnej Veľkej nížiny, ktorej súčasťou je aj známy Hortobágy, symbol maďarskej pusty. Ľudia u nás holdujú rybárstvu, prípadne poľovníctvu, nie je zriedkavá ani cyklistika. Peší turista je tu však absolútnym exotom!
Už pekných pár rokov brázdim lúky a polia tých rôznych pláňav, mokradí, rovín a tabúľ okolo nás a popri nespočetných strastiach z neexistencie turistických trás som zažil aj humorné situácie. Ešte som však asi nestihol oceniť veľké pozitívum, ktoré prináša permanentné objavovanie a prehodnocovanie poľných a iných nespevnených ciest najrôznejšej akosti. A to niekedy v úplnom protiklade s tým, čo prináša takzvaná turistická mapa z harmaneckého podniku s mierkou 1:50 000. Veľmi skoro som zistil, že spoľahnúť sa na spomenutú mapu sa rovná istému zablúdeniu…. A keď už má človek navigačný prístroj GPS, tak mu musí byť jasné, že ísť správnym smerom neznamená aj dôjsť do cieľa, keď sa nám povedzme do cesty nečakane postaví husté krovie. Nasleduje v rozumnom prípade ústup a obchádzka, alebo nerozumný pokus prekonať húštinu, čo môže znamenať aj polhodinové predieranie a početné odreniny na celom tele. Ale ten sladký pocit víťazstva na konci…
Raz som na hrádzi Laborca za Veľkými Raškovcami stretol bývalého spolužiaka. Informácia, že pochodujem smerom na cca.10 km vzdialený Brehov na neho pôsobila ako šok. Neveriacky vykrikoval asi päť minút, aký som blázon (odpustil som mu). Inokedy pred obcou Leles, kde poľnú cestu ústiacu do dediny lemujú domy rómskych spoluobčanov som spôsobil hotový rozruch a ušla mi aj vtipne starostlivá poznámka: „Ujo, nechoďte už toľko, lebo sa unavíte!“
Pravda, kontakt so spoluobčanmi nemusí byť vždy žoviálny. Napríklad v obci Boťany ma tak trochu s dešpektom a hlasným krikom označovali za Rusa (mysleli tým akože občana bývalého Sovietskeho zväzu). Asi ono mystické tajomno peši chodiaceho dobrodruha v nich vyvolávalo asociácie, že som utečenec z východu… Ešte markantnejšie sa to prejavilo za Kapušianskymi Kľačanmi, keď ma s otázkou, či nie som Rus dlho obťažovala celá rozvetvená rodina spoluobčanov. Nenechali sa uchlácholiť ani mojim mnohonásobným ubezpečením, že veru Rus nie som, len sa tak prechádzam. „Si Rus, si Rus!“, hučala hlava rodiny pomerne agresívne, nuž som rýchlo ušiel…
To isté, len trochu inteligentnejšie sa ma zvykli pýtať príslušníci hraničnej polície. Nakoľko sa často pohybujem blízko ukrajinskej hranice, ich zelený džíp je mi už dôverne známy. Najprv ma zakaždým preverovali a identifikovali, neskôr sa uspokojili aj so stručnou otázkou: „Ste náš“? No jasné, viete, ja iba turista, idem odtiaľ a potiaľ, viem, že je to tu nezvyk, ale predsa… A je všetko OK. Možno ma už aj poznajú, akosi dlho som nevyťahoval občiansky preukaz.
Nemusí byť zato príjemné, keď nedopatrením vstúpite na súkromný pozemok a vlastník vás“prichytí“. Na vnútroschengenskej hraničnej čiare v mojom obľúbenom rajóne Veľké Trakany-Zemplénagárd som sa snažil nájsť pokračovanie istej poľnej cesty vedúcej z maďarskej strany. Keďže som nič také nenašiel a bolo už relatívne neskoro, nič iné mi neostávalo, ako skratkou dôjsť na blízku asfaltku a potom do dediny. Vydesil ma pohľad na muža s puškou – rýchlo mi došlo, že je poľovník. Odpoveď na môj slušný pozdrav znela: „Čo tu hľadáte?“. Vysvitlo, že čaká na zver a vraj som pokazil poľovačku ďalším pätnástim lovcom. To ma skutočne mrzelo. Hrozenie políciou si však pán farmár mohol odpustiť. Napokon som mal zjavný úmysel jeho pozemok skoro opustiť. Keďže som ale pomocou GPS kontroloval svoju polohu, mal som pocit, že to ani nebol pozemok jeho, nakoľko sa vyskytoval na maďarskej strane…
Podobných, veselých i menej veselých príhod by sa našlo ešte niekoľko. Určite by som ich vám nemohol vyrozprávať, keby sme v našich končinách mali premakanú sieť turistických trás. Ale to neznamená, že by sme s ich zakladaním a vyznačovaním nemohli už konečne začať.
Tamás Horkay
streda 27. augusta 2008 21:04