V čase, keď sa mi o niekoľko týždňov skončí funkčné obdobie riaditeľa ZUŠ Veľké Kapušany zrejme nie sú od veci úvahy o zmysle a charaktere typu inštitúcie, ktorú vediem a možno ešte nejaký čas budem viesť. Chcem sa s Vami podeliť o svoju spontánnu, neakademickú úvahu.
Najprv to bola Ľudová škola umenia a chodil som naň osem rokov. Potom sa z ĽŠU stali ZUŠ a krátko po doznení porevolučnej eufórie sa dočkali prvých útokov. Pár pekných rokov (1991-2004) som pôsobil v Bratislave, kde zušky fungovali do veľkej miery ako brigádnické servisné centrum pre študentov konzervatórií a VŠMU. Toto sa pochopiteľne nemohlo neodraziť na kvalite ich činnosti.
Treba povedať, že skutočne kvalitné ZUŠ-ky fungujú mimo Bratislavy, česť výnimkám (pozdravujem ZUŠ Exnárova od roku 2004…), a to najmä na východnom a strednom Slovensku. V Prešove dokonca majú jazzové oddelenie, na iných miestach vynikajúce orchestre a zbory, inde robia skvelé detské muzikály, poriadajú kvalitné súťaže a podobne.
Pri vstupe do Európskej Únie sa spomínalo, že nakoľko v EÚ nič také neexistuje, prečo by sme sústavu ZUŠ mali mať práve u nás (ako to majú aj v Česku, Poľsku, Maďarsku atď.). Nástupom novej vlády sa ZUŠ dostali do vzdelávacej sústavy, aj keď konzervatívnym pedagogickým teoretikom (pozdravujem Branislava Púpalu…) sa to vôbec nepáči. Na týchto školách je zapísaných okolo 10 percent školopovinnej populácie. Deti už od 4 rokov (napríklad u nás) a dospelí až do dôchodku (to nie je vtip!) na nich môžu študovať základy hry na hudobné nástroje, spevu, kreslenia a iných výtvarných činností, ľudového, klasického, moderného a neviem ešte akého tanca (asi aj hip-hopu…), herectva a bábkového divadla atď. A ešte oveľa viac, podľa toho, kde majú koľko fantázie, produktívnych ľudí a peniaze.
Je pravda, že len malý zlomok z tých, ktorí pár rokov absolvovali na hudobnej (výtvarnej, tanečnej) sa neskôr zaradí k nositeľom negatívnych sociálnych javov. Drvivú väčšinu to určite kultúrne poznačí k lepšiemu. Z toho hľadiska ZUŠ zmysel majú, a veľký.
Vo svojej praxi som sa však stretol aj s iným fenoménom. Tento fenomén sa volá silná fluktuácia a týka sa detí alebo skôr ich rodičov. Vôbec nie všetci deti (rodičia), ktorí sa k nám zapíšu, majú o umelecké vzdelanie seriózny záujem. Myslia si, že sme ako nezáväzný krúžok v centre voľného času a môžu k nám chodiť podľa svojej nálady a vôle. Alebo si myslia, že sme ako družina, kde svoje deti jednoducho odložia, vyzdvihnú (keď sú menšie) a o nič iné sa nestarajú. Nezaujímajú ich, čo bolo na vyučovaní, dotazníky nevracajú, na akcie vlastných detí nechodia…
Nie je ich našťastie veľa. Veľa je však takých, ktorí to pri prvých ťažkostiach vzdajú. Ktorí nechcú pripustiť, že napredovanie (nielen) v hre na hudobnom nástroji je otázka ani nie tak talentu, ako trpezlivosti a disciplíny. Nemálo je bohužial ultraliberálnych rodičov, ktorí rozhodovanie o navštevovaní či nenavštevovaní umeleckej školy ponechajú na ľubovôli dieťaťa… A rovnako tých, ktorí sú schopní otázku prerušenia štúdia na ZUŠ postaviť ako trest – napríklad – za zlé známky v kmeňovej škole.
Je samozrejmé, že veľa záleží na osobnosti pedagógov, na vzdelávacom programe školy, na kvalite inštitúcie, na imidži. O toto všetko sa snažíme, ale nie vždy sa nám darí. Pre činnosť ZUŠ vo všeobecnosti vidím dva zásadné problémy:
1.Dobrovoľnosť, ktorej som sa dotkol vyššie. Pokiaľ sa niekto rozhodne v priebehu roka zo školy vystúpiť, nie je možné tomu zabrániť. To významne sťažuje realizáciu všetkých vznešených cieľov a organizáciu „pridaných hodnôt“, ktoré zlepšujú imidž školy, ako je činnosť zborov, súborov a pod. S dobrovoľným a nezáväzným charakterom súvisí pohodlnosť rodičov a detí (samozrejme len ich nezanedbateľnej časti), neochota prísť ešte jeden deň do školy napríklad kvôli návšteve zboru. A to platí aj v prípade, ak sa s termínmi snažíme našim „klientom“, teda deťom a rodičom vychádzať všemožne v ústrety.
2.Financovanie, a tu je tiež výstižné slovo dobrovoľnosť! Originálna kompetencia samospráv, t.j.obce a mestá dostanú za žiakov ZUŠ slušné peniaze z podielových daní, ale školám ich podávajú úplne dobrovoľne, koľko sami uznajú za vhodne. (Funguje tak od 1.januára 2005.) To má za následok, že veľa samospráv na ZUŠ (ale aj v iných „originálnych kompetenciách“) všemožne šetrí, a to vôbec nie iba v čase hospodárskej krízy. Nie je zriedkavosťou, že ZUŠ-ky dostávajú od miest menej ako 80 percent nápočtu. Určite je aj nemálo osvietených primátorov a starostov, ktorí svoje ZUŠ nenechajú živoriť, dokonca naopak, ale nie som si istý, že ich je aspoň toľko, koľko je tých krátkozrakých. Veľa záleží samozrejme aj od poslancov, nielen od primátorov.
Summa summárum: v podmienkach permanentnej neistoty ohľadom financovania a postojov miestnych vládnucich garnitúr sa plánovať a vymýšľať síce dá čokoľvek, ale realizovať už menej. Častá je ignorancia a nevedomosť „zodpovedných“ činiteľov, ktorí celé ZUŠ považujú za luxusné fidlíkanie. Buďme radi, že nám to „fidlíkanie“ veľkoryso tolerujú a nechcime ešte nebodaj výmenu zatekajúcej strechy, zničených podláh, zateplenie budovy alebo výmenu okien. A už vôbec nie modernejšie učebné pomôcky či školský nábytok. To nič, že vysoké platby za plyn v konečnom dôsledku zaťažia aj tak mestský rozpočet… To nič, že rodičia žiakov ZUŠ sú aj ich potenciálnymi voličmi… To nič, že z väčšieho počtu žiakov má väčší príjem samospráva, keď s tými peniazmi aj tak môže robiť, čo chce…
Vidím dve východiská. 1.Zaradenie financovanie ZUŠ späť k preneseným kompetenciám podľa súčasných normatívov, z ktorých aspoň 80 percent budú musieť samosprávy školám poukázať. Proti tomu sú vraj vehementne predstavitelia ZMOS. Prečo asi?
2.Preferovanie skutočnej slobody vo výbere škôl v naplňaní povinnej školskej dochádzky vrátane spravodlivého financovania. Umožniť založiť a prevádzkovať základné školy s rozšíreným vyučovaním hudby a spevu (alebo inej umeleckej oblasti). V Maďarsku, v Kodályovej krajine ešte stále existuje 70 takých škôl. Pozor, nejde o prípravu profesionálnych hudobníkov. Len na ilustráciu: najlepšia takáto škola v Nyíregyháze dosiahla na minulom celoštátnom meraní (čosi ako Monitor u nás) druhé najlepšie výsledky zo všeobecne-vzdelávacích predmetov! Svedčí to o blahodarných dôsledkoch hudobnej gramotnosti na rozvíjanie ostatných schopností, dnes módne označovaných ako kompetencie.
Iste, v druhom prípade by ZUŠ možno stratili na súčasnej váhe. Navyše druhé východisko je momentálne azda ešte menej reálne ako prvé. Myslím si však, že z hľadiska efektívnosti, zmysluplnosti a perspektívnosti je jednoznačne najlepšie.
Tamás Horkay, piatok 22. mája 2009 16:24