Všetci vieme, čím a prečo sú Vianoce tak krásne. A možno to nevie nikto. Nemusíme však vždy rozmýšlať, pátrať, analyzovať. Niekedy stačí jednoducho prežívať, tešiť sa z toho, že je tomu tak. Veď pozemský život je dosť krutý na to, aby sme ho aspoň raz v roku nedokázali vnímať z tej lepšej, ba najlepšej stránky.
Predvianočný zhon? Ale, prosím vás. Bezstarostne som si všetky nákupy odbavil včera, v michalovskej Hypernove. Len škoda, že slečna od bezplatného balenia darčekov skončila pracovný dobu skôr, ako som k nej so svojim plným vozíkom mohol doraziť, nuž ale nič nie je dokonalé. Navyše som monumentálne nakupovanie spojil s predchádzajúcou nížinnou túrou na trase Lekárovce-Kristy. Príjemné s užitočným, ako inak. Kde, aký zhon? Ani v rade som nemusel čakať. Tie dve hodiny človek vydrží aj v návale nakupujúcich spoluobčanov. Však veľa dobrých ľudí sa všade veľa zmestí, či ako teda!
Pozdravy, blahoželania? Dostával som nejaké elektronické, niektoré boli veľmi kreatívne až ma desilo, že ja také niečo veru nevyplodím. Nič to, vyplodil som niečo iné, jednoduchšie a poslal som to pár svojim známym a spolupracovníkom. Možno niektorých to zastihne až v novom roku, keď sa vrátia do svojich kancelárií. Nevadí. Na vianočné esemesky tento rok rezignujem, beztak som nezanedbateľne prispel k tohtoročnej ziskovosti najväčšieho mobilného operátora.
Upratovanie? Aj to môže byť niekedy príjemná povinnosť. Čím je kritickejší okolo mňa neporiadok, tým je väčšia motivácia upratovať nielen v príbytku, ale aj v duši. Jeden bez druhého nemá zmysel. Na Vianoce sa začína sumarizácia, globálne hodnotenie, ktoré ústi do novoročných sľubov. Nepatrím k tým, ktorí na nich odovzdane rezignovali. Nejaké sa mi vždy podarí dodržať.
Varenie, pečenie? To teda na starosti nemám. Necítim potrebu uvažovať o hypotetickej alternatíve, čo v prípade, keby tomu bolo inak. Našťastie alebo bohužial osoba, ktorá to u nás má v agende o moju prípadnú pomoc nestojí. Zvládne to bez problémov a vôbec mi nie je vedomé, že by to robila proti svojej vôli.
Na prácu sa zabudne. Hobby sa berie zhovievavo, z každého rožka troška, ako sa mi práve chce. Možno práve teraz skúsim postaviť rebríček svojich osobných priorít v oblasti oddychu a zábavy a možno mi to aj na niečo bude.
Vianoce, sviatky pokoja, lásky a mieru! Nech si myslí a hlása každý, čo len chce, pre mňa je to vysoko autentická téza. Vo vzduchu je nielen radostná novina o narodení Ježiška, ale napríklad aj euforické očakávanie jari a predĺžovanie dní. Večný kolobeh sa opäť obracia svetlým smerom.
Dokonca tento rok zas pôjdem na štedrovečernú bohuslužbu. Nie preto, aby som urobil radosť alebo vyhovel niekomu inému. Ale nadýchnuť sa sviatočnej atmosféry. Vtedy zabudnem aj na všetky dôvody, prečo takmer počas celého roka do kostola nechodím. Aspoň na chvílu, aspoň virtuálne odpustím všetkým. Dobijeme sa tam znásobenou pozitívnou energiou. To nie je maličkosť!
A potom zlatý klinec programu. Kapustnica, rybičky, makový závin. Amatérsky prednes vianočných kolied a cappella okolo stromčeka, prskavky a rozbaľovanie darčekov. Neprekáža, že nie všetko je prekvapením. Darčeky sú dôležité nie pre materiálnu a úžitkovú hodnotu, ale pre pocit lásky a šťastia. Nachádzajúce hodiny sú o sladkej meditácii a, contradictio in adjecto, o vysoko profesionálnom oddychu.
To celé však nefunguje hneď. K tomu bolo treba prežiť aj niekoľko úplne inak vyzerajúcich Vianoc. Ostatne celý život je o tom. Skúsenosti dodávajú silu a vieru.
Verím vo Vianoce.
Tamás Horkay, streda 24. decembra 2008 11:49