Byť verejne činným človekom – hoci len obyčajným riaditeľom školy – prináša okrem zdanlivých pozitív aj mnoho úskalí. Už nemám to súkromie, ako kedysi, musím si dávať väčší pozor na čokoľvek, čo poviem… A už vôbec by som sa nemal angažovať politicky. V opačnom prípade za svoju – hoci sebalepšie mienenú – nerozvážnosť môžem tvrdo zaplatiť. O tom bude nasledujúci príbeh.
„Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom. (…) Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a v právach.“ Toto hovorí Ústava SR. Už nehovorí však o tom, aké to celé môže mať za rôznych okolností následky.
Jeseň roka 2006. Blížia sa komunálne voľby. Vo Veľkých Kapušanoch sa schyľuje k veľkej zmene na poste primátora i poslancov. Pôsobenia primátora Tibora Bodnára má väčšina občanov plné zuby. Mnou vedená organizácia, základná umelecká škola zápasí o prežitie a spravodlivé financovanie, o uznanie jej významu pre život mesta. Vzniká civilné zoskupenie s názvom OZ Most-Híd a s množstvom patetických hesiel typu: Chceme žiť pre mesto a nie z mesta! Spoločne pre mesto! Sľuby treba plniť! Pre mňa bude dôležitý názor voličov aj po voľbách! A ďalšie.
Nezisková organizácia s vyššie uvedeným názvom (pre jednoduchosť ju nazvime Most) sa pravidelne schádza, zostavuje voličský zoznam nezávislých kandidátov a kandidátku na primátora, volá do svojho radu ďalších občanov. Organizuje internetovú stránku, kde sa občania konečne môžu vyjadriť, čo si myslia o vedení mesta. Oblepuje mesto farebnými plagátmi, vešá obrovské transparenty, vydáva predvolebné noviny. Mnoho ľudí (medzi nimi ja) je naivne unesených ich bombastickou kampaňou a naoko presvedčivými myšlienkami, proklamovanou modernosťou a novým rozmerom mestskej politiky, vidí v nej „skutočnú šancu na zmenu“. Ja im navyše pripravujem niečo ako volebný program, prekladám a redigujem predvolebné noviny a svojou aktívnou (i keď skrývanou) pomocou značne riskujem svoju pozíciu. Čerešničkou na torte je, že sa na komunálnych voľbách zúčastním ako občiansky pozorovateľ v miestnej volebnej komisii.
December 2006. Ľudia zakrúžkujú päť poslancov Mostu z dvanástich, kandidátka na primátora nevyhrá. Nestrácam však nádej na zmenu a zlepšenie spravovania vecí verejných, vrátane adekvátneho postoja k ZUŠ. Na zakladajúcej schôdzi nového zastupiteľstva prednášam slávnostný prejav a púšťam Beethovenovu Ódu na radosť. Naďalej podporujem Most, prácu preň považujem za prínos k verejnému blahu.
Marec 2007. Postupne sa rysuje a prehlbuje obrovské osobné i verejné rozčarovanie. Predvolebné sľuby sa vyfarbujú ako prázdne bubliny, realita vyzerá neraz celkom opačne. Zo zasadnutí finančnej komisie prebleskujú znepokojujúce informácie: navrhovaný rozpočet pre ZUŠ chcú niektorí poslanci Mostu radikálne okresať. Bez konzultácií s jej riaditeľom, teda so mnou. Konkrétne dôvody neuvádzajú, jednoducho pôvodný návrh sa im vidí privysoký. Postoj väčšiny poslancov ku škole je ešte problematickejší ako dosiaľ. Hrozba zníženého rozpočtu sa bohužial stane skutočnosťou. Ako svojrázne poďakovanie za predvolebnú podporu?
Dostávam sa do ošemetnej situácie. Mnou vedená organizácia je v ohrození, ja som však stále „akože“ členom Mostu, dokonca navrhnutý a zvolený do komisie pre styk s verejnosťou, ktorej úlohou je najmä pripravovať mestské noviny. I keď konflikt s Mostom je neodvratný a zásadný, na tvorbu mestských novín sa po zvolení za šéfredaktora v júni 2007 odhodlám. Prečo vlastne? S vedomím istých publicistických skúseností to považujem za ďalšiu profesionálnu výzvu, za možnosť pomôcť našej slabučkej lokálnej demokracii.
December 2007. Most je už dlho fikciou (aspoň na jeho zasadnutia ma od mája nikto nepozval), podobne „funguje“ aj komisia pre styk s verejnosťou. Po najrôznejších peripetiách vyšli tri čísla mestského mesačníka. S najlepším vedomím a svedomím som pripravený zodpovedať sa za svoju šéfredaktorskú prácu vrátane cielenej, no nesmierne ťažkej objektívnosti. Dohodnutej a prisľúbenej finančnej odmeny sa však nedočkám (pracoval som teda ako nedobrovoľný dobrovoľník). Preto sa na tvorbe mestských novín odmietam ďalej podieľať – čo je najmenej a zároveň najviac, čo v danej situácii môžem urobiť.
Škola sa následkom zníženého rozpočtu dostáva do vážnych ekonomických problémov. Keďže prepúšťať a iniciovať tým úpadok umeleckého vzdelávania vo V.Kapušanoch nemienim, vzniká nám stotisícový dlh za plyn. Na zasadnutí zastupiteľstva neprechádza moja žiadosť o navýšenie rozpočtu školy o stotisíc korún. Napriek všetkým argumentom. Mesto pritom končí rok 2007 s prebytkom štyroch miliónov! Kalich horkosti je plný. Na konci zasadnutia sarkasticky navrhujem namiesto Ódy na radosť zahrať Rekviem. Prežitý stres a hektické udalosti podlomujú moje zdravie. Daň z naivity je uhradená do posledného halierika.
Píšeme rok 2008. Zo sklamaní roka 2007 sa pomaly zotavujem v znamení starého známeho hesla „čo ťa nezabije, to ťa posilní“. Náš rozpočet je našťastie o čosi lepší. Pomaly splácame splátkový kalendár za plyn. Škola funguje na plné obrátky (ostatne ako predtým). Vyjadrenia postoja o dianí v meste sa zdržujem, správu vecí verejných nekomentujem. A darí sa mi vcelku lepšie.
Nemyslíte si však, že tento príbeh je až príliš smutný?
Tamás Horkay, sobota 20. decembra 2008 07:37