Uverejnené v časopise Hudobný život 6/2021
Po prekladoch niektorých kapitol z knihy o Beethovenových klavírnych sonátach si môžeme dopriať odbočku. Na mušku sme si zobrali jedno z najvýznamnejších a najveľkolepejších diel prvého romantika a Beethovenovho súčasníka, Franza Schuberta (1797-1828). Veľká symfóniu C dur vznikla len rok po premiére Beethovenovej Deviatej a hoci reprezentuje úplne odlišný hudobný svet, v niečom je jej aj blízka. Bližšie informácie o Schubertovej (nielen) poslednej symfónii sa dočítate v štúdiu Tamása Horkaya.
I keď kvantita a žánrovo-druhová univerzálnosť Schubertovej tvorby je vlastná ešte tvorcom 18.storočia, kvalitatívne je trochu nevyrovnaná. (Zoznam Otta Erika Deutscha z roka 1951 obsahuje až 1046 položiek.) Práve táto kolísavosť svedčí o dôležitej črte prvého romantika, ktorý – síce podvedome, ale predsa – opúšťa spoľahlivé a zaužívané kompozičné kánony a preto sa mu jednoducho nemôže podariť všetko.
Symfónie z „mladosti“
Pokiaľ ide o orchestrálnu tvorbu, Schubert vytvoril osem celých symfónií, zanechal päť symfonických fragmentov a deväť predohier. Predohry stoja bokom odborného i poslucháčskeho záujmu. Z ôsmych dokončených (ku ktorým paradoxne rátame aj slávnu Nedokončenú…) symfónií vzniklo prvých šesť v rokoch 1813-1818, podľa niektorých zdrojov pre potreby orchestra cisárskeho konviktu vo Viedni, ktorý Schubert navštevoval v rokoch 1818-1813. Podľa Michaela Wersina tieto symfónie mohli zaznieť v rámci domácich koncertov u niektorých priateľov, napríklad v dome huslistu Otta Hatwiga.1
Ich obsadenie ešte využíva mozartovský klasicistický orchester (bez pozaun, ale s trúbkami a klarinetmi) a ich hudobný jazyk je silne a spontánne ovplyvnený majstrami viedeňského klasicizmu, hlavne Haydna a Mozarta. Napriek tomu sú aj rýdzo schubertovské: týka sa to predovšetkým neskazenej sviežosti melodickej invencie a bohémskej, svetlej bezstarostnosti nálady. Občas sa pritrafia aj zvraty príliš jednoduché, naivné, blížiace sa k banalite. Inak je to s formou týchto symfónií: i keď ešte prvá zaváňa konvenčnosťou a stereotypom, v druhej a tretej sa stretávame s mnohými netradičnými, neortodoxnými riešeniami napríklad ohľadom tonálnych vzťahov, ktoré ignorujú všetky učebnicové pravidlá.
Všetky však rešpektujú štvorčasťový sonátový cyklus, prevzatý od Haydna vrátane pomalého úvodu k prvým častiam (s výnimkou piatej). Na treťom mieste figuruje menuet, len šiesta symfónia obsahuje scherzo. Niektoré diela či časti sú menej ekonomické až zdĺhavé, čo anticipuje známu „nebeskú dlžku“, ku ktorej sa ešte vrátime. Za najvydarenejšie z týchto mladíckych symfónií považujem druhú a tretiu, prípadne piatu. V štvrtej („Tragickej“, c mol) sa skladateľ pokúsil napodobniť beethovenovský pátos, čo však pôsobí málo autenticky a silene.
Hľadanie seba samého
Po relatívne ľahkom vyprodukovaní prvých šiestich symfónií nasledovalo štvorročné obdobie experimentovania so snahou o nájdenie vlastnej symfonickej koncepcie (1818-1822). Zachovali sa tri fragmenty: D 615, D 708A a D 729. Posledný z nich z roka 1821 predstavuje horizontálne kompletné dielo vo vertikálnom náčrte, bez detailnej inštrumentácie: nakoľko je v znejúcej podobe prístupné (zinštrumentoval ho Brian Newbould), podáva svedectvo o ťažkom hľadaní autora a obsahuje dosť kusé, čudné, neobratné tvary a postupy.
O rok neskôr, v tieni infekcie syfilisom sa zrodila slávna Symfónia č. 7 h mol „Nedokončená“ D 759 o dvoch častiach, ktorú už dnes vnímame ako vlastne dokončenú a úplnu, i keď to samozrejme nie je pravda. Schubert sa tu zachoval ako pri mnohých ďalších skladbách (viď klavírne sonáty), keď mu pravdepodobne prešli chuť a inšpirácia na pokračovanie v načatej práci a radšej sa obrátil k novým projektom. Symfónia prináša radikálny zvrat: je nekonečne osobná a emocionálna, striedajú sa v nej pochmúrnosť, hnev, melodická idyla a vytriezvenie.
Dňa 5.2.1823 v jednom liste Schubert tvrdil, že„pre celý orchester vlastne nič nevlastní, čo by s pokojným svedomím mohol poslať do sveta“ – čiže svoje dovtedajšie symfonické výkony (vrátane Nedokončenej!) nepovažoval za reprezentatívne.2 31.marca 1824 oznamoval v liste priateľovi, maliarovi Leopoldovi Kupelwieserovi, že cez kompozíciu sláčikových kvartet „chce raziť cestu k veľkej symfónii“. V tom istom liste spomína zvestovanú premiéru Beethovenovej Deviatej na 7.mája v rámci koncertu v Divadle pri korutánskej bráne vo Viedni a vyslovuje ambíciu usporiadať podobný koncert na budúci rok.
Výlet v majestátnych horách
V lete 1825 Schubert prežíval pomerne šťastné obdobie. Vtedy podnikol spolu so spevákom a blízkym priateľom Johannom Michaelom Voglom viactýždňovú cestu-výlet do Horného Rakúska (Linz, Salzburg, Gmunden, Gastein). Práve počas tejto cesty urobil rozhodujúci podiel práce na Veľkej symfónii C dur, poslednej dokončenej kompozícii svojho druhu, ktorú dnes číslujeme ako ôsmu (pričom v blízkej i dávnejšej minulosti bola číslovaná ako siedma i deviata, v závislosti od stavu muzikologického bádania).3 Pravda, do Viedne začiatkom októbra priniesol len priebehový náčrt, presné vypísanie všetkých hlasov a korektúry nasledovali až potom. I tak je však tempo skladateľovej práce obdivuhodné, najmä ak si uvedomíme, že okrem symfónie na ceste vytvoril aj jednu klavírnu sonátu (D 850) a niekoľko menších diel; Vogl si z toho dokonca usudzoval, že Schubert netvoril celkom vedome, ale azda v dôsledku božského vnuknutia…
Nie nadarmo má táto fenomenálna symfónia prívlastok Veľká: obsahuje okolo 2600 taktov a jej predvedenie trvá 50-55 minút (približne ako prvá symfónia Gustava Mahlera). Okrem toho mala byť tak rozlíšená od šiestej, „malej“ symfónie taktiež v C dur. V neposlednom rade sa v nej autor vyrovnával so svojim veľkým idolom Beethovenom a špeciálne s jeho Deviatou. Ešte dôležitejšia je však hudobno-výrazová charakteristika, nepopierateľná prítomnosť majestátnej, vznešenej, oslavnej nálady naprieč celý dielom; Hans Gál píše o „idylickom meštianskom charaktere, vystupňovanom do monumentálnych rozmerov.“4 Slávny dirigent Felix Weingartner (1863-1942) sa o symfónii vyjadril nasledovne:
„Je faktom, že sa v tejto symfónii cítime v niekdajšej Viedni. Vidíme pred sebou Schuberta v okruhu priateľov, ako sa túla po lese, počúva hudbu Cigánov a popíja vo viechach. Ale títo bezstarostní chlapci sa náhle zmenia. V momente sa nachádzame na Olympe, mihnú sa pred nami ich mohutne žiariace postavy. A teraz vidíme obrov na ďalekých horách, ako sa na obrovských skalách hrajú s loptou. Rovnako náhle však zmizne aj táto vízia a opäť sme v starej, žoviálnej spoločnosti. V tomto diele svieti dvojaké slnko, jedno pozemské a jedno nebeské, a táto dualita stavia jeho mocné oblúky.“5
Von z tieňa Beethovena
Žiaľ, rozsah tohto článku mi nedovoľuje prezentáciu podrobnej analýzy diela, preto čitateľ sa musí uspokojiť s niekoľkými utrúsenými poznámkami k štruktúre a významom diela. Globálne Schubert rešpektuje zaužívaný štvorčasťový sonátový cyklus, pričom prvá (Andante. Allegro ma non troppo) a štvrtá (Finale. Allegro vivace) časť sú v sonátovej forme, druhá časť (Andante con moto) sa blíži sonátovému rondu a tretia časť (Scherzo.Allegro vivace) je prirodzene v zloženej veľkej trojdielnej (triovej) forme. Vo vnútri jednotlivých častí sa však od beethovenovského vzoru pomerne odchýlil, a to ani nie tak v pravidelnosti formových riešení, ale v zvláštnostiach hudobného jazyka.
Skladateľ napríklad opúšťa ešte u Beethovena obsedantné striedanie toniky a dominanty v expozičných úsekoch a sústreďuje sa na vedľajšie harmonické funkcie, obohatené o mimotonálne septakordy. Toľkokrát skloňovaná „nebeská dĺžka“6 pochádza zo spontánneho zväčšenia rozsahu všetkých úsekov a dielov, ale aj z mnohých tonálno-harmonických dobrodružstiev v dôsledku vzletnej fantázie autora a neuveriteľne bohato sa valiacej melodickej invencie – napriek tomu v symfónii panuje úplny poriadok, každá nota je na svojom mieste, ako to zvykneme hovoriť v prípade Beethovena.
Romantická architektúra
Napriek subtílnej a primárne lyrickej povahe autorovho štýlu neopúšťa celkom ani povestnú beethovenovskú dialektiku: obidve veľkolepé sonátové časti postavil na zásadnom kontraste hlavnej (energickej či triumfálnej) a vedľajšej (nežnej, vokálno-ľudovej) témy. Rozvedenia sú však už skôr lyrické, vyhýbajú sa dramatickým konfrontáciám a prudkým kontrastom. Reprízy sú patrične modifikované oproti expozíciám a prinášajú očakávané tonálne vyrovnanie. (Len vo finále začína repríza v Es dur, na vrchnej mediante.)
Motivické rozvíjanie sa deje skôr piesňovým spôsobom, menej symetricky, iba v stopách si pamätá klasicistickú periodicitu. V zhode so Schubertovým neskorým štýlom sa formová architektúra naprieč celým dielom opiera o veľké zvukové plochy, plynulé gradácie a intenzívne vyvrcholenia, ale aj rozsiahle stišovania. Typické pre symfóniu sú tiež éterická preduchovnelosť (vlastná „stareckému“ štýlu, hoci autor v čase komponovania nemal ani tridsať rokov), subtílna inštrumentácia, čarokrásne senzuálne modulácie a tonálne „výlety“ a spojenie najvyššej artistickosti s častými ľudovými intonáciami.
Rakúsko-uhorská symfónia
Prvá časť je najviac majestátna a azda najviac „objektívna“. Zo 685 taktov predstavuje 77 taktov pomalý úvod, založený na nezabudnuteľnej téme, ktorú exponujú dva lesné rohy; toto Andante si dovolím označiť za najzávažnejší pomalý úvod zo všetkých mne známych symfónií, o čom svedčí aj víťazná reminiscencia témy v samom závere časti. Plocha, resp.ďalšie rozvíjanie („Fortspinnung“) vedľajšej témy dospieva k dvom oslavným kulmináciám, z ktorých druhá predstavuje mierne zmenenú citáciu z Beethovenovej 9.symfónie, z témy „Ódy na radosť“ (tá mala premiéru v 1824, len rok pred komponovaním našej symfónie).
Základom kaleidoskopickej druhej časti je jemne štylizovaný verbunk, ktorého bodkované šestnástiny v ich napäto-melancholickej pulzácii určujú charakter väčšiny priebehu. Intonácia verbunku sa však objaví aj na iných miestach symfónie, preto ju možno označiť za vskutku „rakúsko-uhorskú“. Štruktúru časti možno vyjadriť v nasledujúcom vzorci: ABCA1B1A2, pričom len diel A obsahuje tri motivické materiály. Vrúcno-nežná myšlienka v B sa chová ako vedľajšia téma a diel C je veľmi krátkou, ale to výraznejšou „nadpozemskou“, prírodno mystickou epizódou. Prvý návrat dielu A ústi do prudkého až (v kontexte symfónie výnimočného) zúrivého výbuchu, ktorý na ploche 18 taktov ruší všetky melodické a tonálne súradnice.
Tretia časť je založená na dualizme rustikálnej zemitosti scherza a vzdušnej piesňovej transcendencii tria, pričom celkové trvanie je 10-12 minút, čo už sa blíži k Brucknerovým scherzám. Napokon finále má najviac triumfálny ráz s fanfárovitou hlavnou témou a žoviálno-rustikálnou idylou vedľajšej. Za zmienku stojí aj dojímavé vyvrcholenie v rozvedení, keď lesné rohy a pozauny veľkolepo intonujú variantu vedľajšej témy s protipostavením celého orchestra: tento úsek je akoby stelesnením ľudským šťastím. Bezpríkladná motivická kombinatorika a euforický hlahol rozsiahlej kódy dôstojne zavŕšujú rovnako bezpríkladné hudobné procesy symfónie.
Úspešný príbeh recepcie
V októbri 1826 venoval Schubert symfóniu Spoločnosti priateľov hudby vo Viedni a koncom roka sa dostala do jej archívu (kde sa nachádza dodnes); Spoločnosť ju však odmietla naštudovať z dôvodu dĺžky a náročnosti. Až v roku 1839 sa rozhýbala recepčná história diela, keď skladateľov brat Ferdinand upozornil Roberta Schumanna na existenciu partitúry, ktorý sa vzápätí postaral o vydanie i popularizáciu. 21.marca toho istého roka sa zaslúžil o – mimoriadne úspešnú – premiéru diela Felix Mendelssohn-Bartholdy v Lipsku. Hoci v 19.storočí sa symfónia presadzovala ťažko, v tom ďalšom sa stala pevnou a obľúbenou súčasťou filharmonických koncertov. Napokon pre úplnosť dodajme, že Schubert v posledných týždňoch tragicky krátkeho života ešte stihol naskicovať ďalšiu symfóniu D dur (D 936), plnú neobyčajných hudobných zvratov, svedčiacu aj o predsmrtnom záujme autora o štúdium kontrapunktu. Žiaľ, už sa nedozvieme, akým smerom by sa Schubertov symfonický jazyk v prípade priaznivejšej konštelácie okolností uberal.
1Michael Wersin: Schubert hören. Eine Anleitung. Stuttgart 2012, str.54
2Michael Wersin: Schubert hören. Eine Anleitung. Stuttgart 2012, str.112
3Situáciu skomplikovali problematické datovanie symfónie na marec 1828 a domnienka o existencii akejsi Gasteinskej symfónie, ktorá vznikla na ceste v roku 1825, dostala aj samostatné číslo v Deutschovom zozname (849). Podľa novších výskumov je však totožná s Veľkou Symfóniou C dur.
4Hans Gál: Schubert. Budapest 1973, str. 244
5Erdélyi Miklós: Schubert. Budapest 1979, str.197
6Pochádza z eseje Roberta Schumanna pre Neue Zeitschrift für Musik, pozri: Josef Häusler (vyd.): Robert Schumann. Schriften über Musik und Musiker. Reclam, Stuttgart 2009. str. 174–180.