November 1989 aj v mojom živote znamenal veľa. Nakoľko som sa v roku 2002 stal smutne známym verejným priznaním voľby KSS, je najlepší čas to odčiniť. Roky 1989-2009 s akcentom na nezabudnuteľné novembrové dni – ako som ich prežil a ako sa odrazili na mojom osude. Pokus o analytickú esej.
V decembri 1988 som práve dovŕšil 18 rokov. Na košickom konzervatóriu som študoval v tom čase hru na organe. O politiku som sa začal zaujímať začiatkom historického roka 1989. V Maďarsku vtedy odštartovali pomalé zmeny, keď reformní komunisti vyhlásili o udalostiach 1956, že išlo o ľudové povstanie a nie o kontrarevolúciu. Ako patrične uvedomelý Maďar som pozeral výlučne maďarskú televíziu a tamojšie politické zmeny sledoval s nadšením. Bol som hrdý na svoje „maďarstvo“, nie však z etnických, ale zo spomenutých politických dôvodov a podobné zmeny som veľmi-veľmi želal aj v Československu, ktoré som považoval za svoju prirodzenú vlasť. S mojimi (inak politicky ľahostajnými) rodičmi som sa o týchto veciach pravidelne a veľmi ostro hádal, na hodinách občianskej výchovy s veľkým elánom referoval o reformách maďarskej komunistickej strany a mojim ideálom sa stal Václav Havel – čosi som predsa vedel aj o československej opozícii.
V jesenných mesiacoch 1989 som pociťoval zúfalstvo a beznádej, dá sa povedať, že až nepatrične intenzívne prežíval politickú situáciu. Vážne som uvažoval o vystúpení zo SZM a o svojej nespokojnosti veľmi otvorene a určite aj naivne hovoril. Som si istý, že v prípade pokračovania totality by som bol vystavený nebezpečenstvu trestného stíhania. Objednal som si politický týždenník Magyarország, kde sa úplne otvorene písalo aj o československej totalite – ale keďže to bola stále „socialistická“ krajina, naša pošta s tým nemala žiadny problém! V októbri ma tak naštval nejaký nezmyselný oznam na školskej nástenke (tuším išlo o akési poučenie chlapcov, ako sa nevedia zdraviť), že som na to napísal reakciu a svojvoľne ho tam skoro ráno umiestnil. Predstavte si, o dve hodiny okolo nástenky sa nedalo prejsť… Gratulácie nemali konca-kraja, hoci išlo o politicky nevinnú záležitosť. Ale bolo to odvážne vyjadrenie vlastného názoru, vo vtedajšej dobe čosi neslýchané.
Tie dni v Košiciach
Prišiel 17.november. Zapísané z tohto dňa mám nasledujúce: na pošte mi nedovolili zavolať na Linku dôvery, s kamarátom som bol na káve vo Valtickej a o piatej cestoval domov. Cítil som „nekonečne stiesnenú náladu, bezmocný hnev a zúfalstvo“. V nedeľu 19.11. mám zaznamenané mimoriadne rozrušenie z politiky, „v Prahe sa niečo deje, bude sa diať…“. V pondelok som bol šialene rozčúlený z Pravdy, večer sledoval zahraničnopolitickú Panorámu v MTV. Nuž a utorok 21.11. sa v Košiciach konal prvý verejný prejav nespokojnosti s režimom, pri Tuzexe sme pálili sviečky a v divadle Smer bolo fórum hercov s prečítaním vyhlásení, diskusiou a nekonečným potleskom. Nádherný, oslobodzujúci zážitok!
V nasledujúcich dňoch som „všetky svoje nervové tkanivá, myšlienky“ venoval zmenám. V stredu 22.11. prvýkrát pochodujeme na košickej Leninovej ulici. Zatiaľ ticho, bez hesiel. Až po 20 rokoch som sa dozvedel, že pochod viedol pán Lev Bukovský z technickej vysokej školy a naše Konzervatórium sa pridalo. Na konci ulice pri hoteli Slovan som celkom vážne očakával pripravené vodné delá – ale neboli nikde, našťastie. Ten istý deň sme na triednickej hodine prečítali výzvu pražských vysokoškolákov! Štvrtok 23.11. sme narýchlo vyrobili transparent s nápisom Konečne slobodu! a večer už demonštrovali „naostro“. Pamätám sa, ako nám na ulici vynadal bradatý muž v strednom veku: vy nemáte dosť slobody?! Vtedy sme nemohli tušiť, že pražskí komunisti vážne uvažovali o nasadení armády. Prvá veľká demonštrácia, vlastne vtedy už míting sa konal piatok 24.11. o 12:00 pred vedeckou knižnicou.
Na margo: 17.11.2009 som si pozrel každý premietnutý dokument k výročiu „Nežnej“, ale Košice sa v nich objavili iba dvakrát spolu po dobu asi desiatich sekúnd. Žial, už vtedy sme boli na periférii. Neexistujú vari záznamy z Košíc, u nás nikto nenakrúcal, nerobil dokumentáciu? Pritom košické mítingy mali takú istú fantastickú atmosféru.
Počas piatku 24.11. ma zvolili do štrajkového výboru školy, ktorý podporovalo aj jej vedenie. Až po dvoch desaťročiach sa mi to začalo zdať podozrivé. Či prirodzené? Bolo celkom obvyklé, že komunista s najtvrdšou líniou (v našom prípade pani zástupkyňa Hajdučeková, prezývaná Kvinta) sa stal najaktívnejším podporovateľom revolúcie?
Ten deň sme každopádne po odstúpení kompletného ÚV KSČ vo veľkom oslavovali. Bolo hmatateľne cítiť, ako sa atmosféra zo dňa na deň uvoľňuje a vtedy sa uvoľnila definitívne. Revolučná horúčka vyvrcholila pondelok 27.11. takzvaným generálnym štrajkom: a naozaj o 12:00 vyšlo do ulíc skoro všetko, čo malo ruky a nohy. Večer o 18:00 bol obrovský míting v úplnej eufórii, mnoho žoviálnych demonštrantov skandovalo v značne podguráženom stave… nechcem im to zazlievať, ja by som asi na ich mieste urobil rovnako. Potom na smrť unavený som sa zúčastnil ešte diskusného fóra Občianskeho fóra v Dome umenia o 20:00, kde som prežil prvú nepríjemnú udalosť po sedemnástom: ako nespokojného, pravda očividne alkoholizovaného diskutéra z radov robotníckej triedy násilím vyviedli zo sály.
Chladné novembrové námestie a najmä cesta v nevykúrenom spacom vozni do Brna v úlohe člena štrajkového výboru poznačili môj zdravotný stav. Menovanie Čalfovej vlády som tak sledoval doma pri televízii. Tuším dovtedy sa konali pravidelné mítingy a ich prenosy z Bratislavy (prípadne z iných miest), všetky som pozeral a prežíval som neuveriteľnú radosť.
Hodnotenie po 20 rokoch
Toľko osobného zážitku. A skúsim teraz z nadhľadu. Bola to revolúcia, prevrat alebo pokojné odovzdanie moci? Jedno, druhé aj tretie… Nie som zástancom sprisahaneckých teórií, ale po páde berlínskeho múru bolo nepredstaviteľné udržať zvyšné bašty neostalinizmu v ČSSR a Rumunsku. Tam to malo krvavý koniec, buďme radi, že u nás prebehlo všetko hladko. Možno ak raz prehovoria tí najmocnejší vo vtedajších pozíciách, budeme vedieť viac o úlohe ŠtB či KGB. Ale popierať podstatu celého procesu, aktívnu účasť státisícov ľudí na páde režimu považujem za neférové. Akoby sme sa pridali na stranu vtedajších manipulátorov a ich tvrdení o zmanipulovaných študentoch. Áno, boli sme najodvážnejší, najviac nespokojní a najaktívnejší, pretože sme mali toho najmenej stratiť. Bola to najmä naša revolúcia, revolúcia mládeže a študentov (v histórii to už tak býva).
Čo sa však dialo potom? Za to už zodpovednosť November nenesie. November umožnil slobodnú voľbu, do slova a do písmena. A sloboda je možno najvzácnejšia hodnota, ale prináša aj najväčšiu zodpovednosť. Dnes pri pohľade na dvadsaťpercentnú účasť v regionálnych voľbách môžeme vysloviť aj domnienku, že ľuďom na slobode príliš nezáleží. Pretože ľahostajnosť so slobodou zamieňať nemožno.
Ponovembrové pokračovanie
Pokračujem v osobne ladenom opise dejín, ale oveľa vyššou rýchlosťou. Silným negatívom ďalšieho vývoja bol pre mňa rozkvet nacionalizmu a predovšetkým protimaďarských nálad. Spolupatričnosť z námestí sa vytratila a objavilo sa nekonečné množstvo zla, zloby a idiotizmu. V politike vládli chaotické cirkusovité scény s koncentráciou na boj o samostatné Slovensko – a v pozadí sa upevnila staronová štruktúra ekonomickej moci, o ktorej sa verejne prakticky nehovorilo. Zažili sme tragikomickú frašku kupónovej privatizácie, ktorá neslúži ku cti pánom Klausovi, Miklošovi ani Kučerákovi (nehovoriac o ďalších vlnách a podobách odštátňovania).
Tu sa trochu pozastavme. Keby ktokoľvek na novembrových tribúnach predpovedal na dvere klopajúcu privatizáciu v neskoršom rozsahu, asi by ho vypískali. Niečo som tam počul o rovnoprávnosti všetkých druhov vlastníctva, ale to je čosi iné. Tu sa nachádza zjavná rozporuplnosť pohľadu spoločnosti na November, tu sú korene protirečivých stanovísk premiéra Fica. Naozaj sme nechceli rekordnú nezamestnanosť, biedu, krachujúce fabriky, korupčné elity, byrokratickú zotrvačnosť ani nič podobné. Inou otázkou je, či sa tomu všetkému dalo nejako vyhnúť.
Novú Slovenskú republiku som prijal s malým nadšením. Našťastie sa katastrofické scenáre nenaplnili. V roku 1996 som ukončil vysokú školu humanitného smeru a následne sa pustil do doktorandského štúdia. Nesmierne cenné poznanie mi poskytol ročný študijný pobyt v Mníchove (1998-99). Po skončení doktorátu som bol rok bez práce. Až v roku 2001 som sa zamestnal ako hudobný robotník: korepetítor baletu na tanečnom konzervatóriu. Medzitým zhnusenie z odvrátených stránok postkomunistického neoliberalizmu a subjektívne prežívaná beznádej ma vohnali do náručia radikálnych ľavicových hnutí. Takmer som sa zbláznil, tvrdím dnes z odstupu. S trápnou naivitou som uveril utópii trockizmu a svetovej revolúcie a angažoval som sa v neformálnych skupinkách, ktoré za sledovania hodné považovala asi aj naša tajná služba. V roku 2000 som demonštroval v Prahe proti globalizácii, v roku 2002 na protest proti všetkému volil komunistov a verejne sa k tomu priznal… To ma mrzí dodnes. V roku 2003 som definitívne vytriezvel. Bolo to nekonečne bolestné.
O moci bezmocnej
Neopustil ma však idealizmus angažovania sa vo veci verejných. Po rokoch bezvýchodiskového tápania a trápenia v Bratislave som sa prihlásil do konkurzu na miesto riaditeľa hudobnej školy vo svojich „rodných“ Veľkých Kapušanoch a vyhral som. Roky 2004-2009 priniesli poznanie z úplne iného pohľadu: prax riadiacieho pracovníka v konfrontácii s často smiešnymi predstavami, boj s veternými mlynmi neschopnej samosprávy a byrokratickej štátnej správy, vzdorovanie temným intrigám v pozadí a zápas s vlastnými emóciami v popredí. Zažil som, o čom je „lokálna demokracia“ na mieste, kde totalitné reflexy sú stále veľmi silné. Zažil som dvojtvárnosť, pokrytectvo generácie, ktorá je odo mňa mladšia. Zažil som, akí zvlčilí dokážeme byť na seba, pokiaľ ide o ohrozenie vlastných záujmov. Zažil som, ako nedokážeme kultúrne diskutovať, ako namiesto kompromisu uprednostňujeme likvidáciu protivníka. Zažil som mocenskú aroganciu nekompetentných primátorov a vydieranie nízkym rozpočtom. Ale zažil som takisto katarziu uskutočnených snov, zrealizovaných zmien, úspešnej petičnej akcie a presadil som množstvo správnych vecí. Napriek svojim chybám si myslím, že toho dobrého bolo viac.
Perspektívy
Vo verejnej sfére sme medzitým zažili krátke obdobie ilúzie národného konsenzu s účasťou SMK vo vláde. Osobne som mal šťastie krátko hovoriť s ministrom školstva Szigetim počas jeho návštevy v Kapušanoch. Makroekonomické pozitíva však nevyvážili frustráciu státisícov ľudí, ubiedených regionálnou nerovnováhou a zlou mikroekonomikou; a tak sa k moci dostala Ficova vláda. Takmer okamžite sa prejavil výsledok účasti SNS: maďarská karta sa stala opäť silnou, štvanie a protimaďarská demagógia opäť získali zelenú, nálada v spoločnosti sa zhoršila. Ľudia sa lepšie nemajú, ako pred tromi rokmi, ale premiérova rétorika to u nich dokáže zdanlivo vyvážiť.
Ako ďalej? Medzi ľuďmi vládne apatia a dezilúzia, čelíme civilizačným a ekologickým hrozbám, novými strašiakmi sú globalizácia a terorizmus. Stranícka demokracia a liberálny kapitalizmus sú v kríze – nikto však nevie, čo s tým, nikto sa neodváži nahlas sformulovať dôveryhodnú alternatívu. Aspoň u nás nie. Trendy sú však vo svete veľmi rôzne a keď sa nám tu nepáči, bez všetkého sa môžeme presťahovať do vzdialených geografických súradníc.
A čo ja? Momentálne odstavený z funkcie riaditeľa hudobnej školy, na PN-ke čakajúci na ďalšie kolo nerozhodnutého výberového konania bilancujem nasledujúco. Za dvadsať rokov slobody som s červeným diplomom ukončil vysokú školu, spravil doktorát, zúčastnil sa študijných pobytov v dvoch krajinách, spravil meno ako hudobný kritik, vydal knihu, okúsil funkciu riaditeľa hudobnej školy, ale aj chlebíček hudobného robota pre tanečníkov či nezamestnaného, založil nové festivaly a koncerty, vyskúšal prekladateľstvo a novinárstvo – bez toho, aby ma niekto nútil robiť veci, ktoré sa priečia môjmu svedomiu. Možnosť voľby mám naďalej.
A to je fantastické. Som hrdý na November: odkaz týchto dní prekypuje čerstvou energiou, ktorá znova a znova nasycuje vyhorené srdcia. Je to aj moje dielo.
Tamás Horkay, utorok 24. novembra 2009 10:27