Po dlhšom čase som sa toho roku akreditoval na Bratislavské hudobné slávnosti ako prispievateľ Hudobného života. Na koncerte Bieloruskej filharmónie 22.11.2008 som však nebol služobne, ale z pasie. A to, čo som počul a videl, stálo za blogový „hriech“.
Hneď na úvod zdvorilo prosím, nečakajte tu žiadnu klasickú kritiku alebo recenziu, ale skôr zopár spontánnych postrehov. O to viac, že som pre subjektívne dôvody (únava a podobne…) dorazil až na druhú polovicu koncertu a tak bohužial ani netuším, čo za zážitok mi ušiel v prvej polovici (len pre korektnosť a úplnosť dodajme, že išlo o Symfonické skice Jevgenija Glebova a 1.koncert pre violončelo a orchester od Dmitrija Šostakoviča).
Dirigentom bol Alexander Anissimov. Priznám sa, nepočul som dosiaľ toto meno. Ale to ešte nič neznamená, veď je milión skvelých umelcov v rôznych kútoch sveta, o ktorých som nepočul. Anissimov bol senzačný. Až dodatočne som sa z buletínu dočítal, že dirigoval v Írsku Wagnerovu neľudsky ťažkú tetralógiu Prsteň Nibelungov a realizoval veľa pozoruhodných nahrávok pre Naxos. Na koncerte som sa z ôsmeho radu mohol dívať na sympatického, veľkého chlapa so svetácky kučeravými vlasmi – a na jedného úžasného, fascinujúceho, plnokrvného muzikanta s nadhľadom. Jeho gestá boli neskutočne presné, precízne, kreatívne a zároveň dostatočne pôsobivé aj pre poslucháčov… Čiže aby bolo jasné, nie je to dirigent-showman s prázdnymi, samoúčelnymi kreáciami, ktorý si dirigentský pult mýli s atletickou dráhou, skokom do výšky alebo s tanečnou sálou – pričom mu hudobníci hrajú pomerne od veci. Nie, pod Anissimovom hrali muzikanti presne to, čo veľký majster pódia, „primus inter pares“ symfonického orchestra chcel.
Čo a ako teda hrali bieloruskí filharmonici hrali? Druhú symfóniu h mol od Alexandra Borodina, významného ruského romantika, člena Mocnej hŕstky. Je to vďačná, podmanivá, temperamentná, výrazovo bohatá a invenčná skladba, charakterom široko-veľkorusko-orientálna (to posledné len okrajovo). Keďže nie tak dávno som bol svedkom vystúpení našich dvoch filharmonických orchestrov z Bratislavy a Košíc, veľmi som sa tešil na možnosť porovnať. Bielorusi ma ani trochu nesklamali. Hrali porovnateľne kvalitne s najvýznamnejšími orchestrami sveta. Absolútna jednota, homogénnosť nielen ťahu sláčika, ale dýchania, cítenia a hádam aj myslenia. U nich sa určite nemohlo stať, že člen orchestra si počas nehrajúcich chvíl číta Plus 7 dní. Členovia bieloruského orchestra viditeľne žili hudbou do svojho posledného nervu (vrátane bubeníka, čo vôbec nie je nepodstatné!). Nekompromisná disciplína, sústredenie a kvalitný, profesionálny výkon s veľkým P. Treba sa zmieniť aj o úchvatnej drobnokresbe lyrických pasáží, o ohnivom vzlete rýchlych častí, o perfektnej vypracovanosti a kultivovanosti znenia, o očarujúcej diferencovanosti a kryštalickej čistote zvukových „profilov“ (držme krok s dobou aj v terminológii…). Treba však dodať, že posledne spomenuté charakteristiká chvália koncepčnú prácu najmä dirigenta – dirigentov.
Našťastie Borodinova symfónia v iskrivej interpretácii Bieloruskej filharmónie nadchla nielen mňa, takže sme sa dočkali aj dvoch (!!) prídavkov z Glazunovovho baletu Raymonda. A potom standing ovations – ovácie postojačky. V prvom prídavku hrala sólo koncertmajsterka orchestra Julia Štefanovič, sympatická žena s kamennou tvárou počas hry a s fanatickou dôslednosťou hudobného stvárnenia (existuje autentickejšia krása ženskej tváre, ako v takej situácii? Veď ľahko byť krásnou/krásnym, keď sa človek smeje…). Po koncerte sa však usmievala aj ona. Aj Anissimov. Aj my.
A ako by dopadlo hore naznačené porovnanie pre filharmonické orchestra na Slovensku? Už môžete tušiť. Ale nepokazme si radostne načatý večer. K tomu radšej inokedy.
Tamás Horkay, sobota 22. novembra 2008 23:03