Rozhodnuté! Včerajším dňom som sa definitívne rozlúčil s miestom riaditeľa ZUŠ Veľké Kapušany a môžem myslieť na hľadanie nových, lepších životných ciest. Možno však bude niekoho zaujímať, ako také výberové konanie prebieha…
Veľmi stručne k predhistórii: Dňom 30.6.2009 sa mi skončilo 5-ročné funkčné obdobie riaditeľa spomenutej školy. Od 1.júla ju vedie dočasne poverená Ingrid Tóthová, moja protikandidátka v „remízovom“ výberovom konaní zo 16.júna. Včera, čiže 9.decembra sa rozhodlo, že I.Tóthová bude riaditeľkou ZUŠ Veľké Kapušany na ďalších 5 rokov.
Neodpustím si základné fakty. I.Tóthová už bola riaditeľkou v rokoch 1996-2004, kedy síce „úspešne zvládla zložitý proces prechodu na právnu subjektivitu“, ale inak školu nechala úspešne živoriť. Do extrémne rozhádanej, stagnujúcej inštitúcie v roku 2004 prišla moja maličkosť, aby s ňou čosi urobila. Podarilo sa mi (nám) nemálo: založenie tanečného a literárno-dramatického odboru, zvýšenie počtu žiakov, zlepšenie prestíže školy, rozvinutie medzinárodnej spolupráce, modernizácia učebných pomôcok a metód, vystupovanie na festivaloch doma i v zahraničí a všeličo iné, aby som nespomenul prudký rozvoj hudobného života v regióne. Skratka, urobil som sisyfovskú prácu, vyčistil som Augiášov chliev. Stálo ma to neskutočne veľa námahy, zaplatil som za to zhoršením zdravotného stavu a komunikačnými kolíziami na pracovisku. Reakciou a poďakovaním bola tajná vzbura väčšiny učiteľov, ktorí sa cítili preťažovaní a nepáčili sa im zvýšené nároky na úroveň a kvalitu. Tomu sa ani nečudujem, pretože o rapídnom zlepšení odmeňovania hovoriť nemožno – nie však mojou vinou, podčiarkujem, ale pre nespravodlivo nízky rozpočet a ignorovanie oprávnených záujmov školy zo strany primátorov a poslancov mesta.
Odstavený z pozície po viacmesačnom uvažovaní na PN-ke som sa rozhodol, že „poučený z krízového vývoja“ pôjdem do ďalšieho výberového konania. V novoformulovanej koncepcii som priznal svoje chyby, urobil sebakritiku a ponúkol jasnú predstavu, kam ďalej so školou. Aj keď júnová tajná vzbura ma dosť poznačila, nadobudol som pocit, že už som odpustil všetkým a predovšetkým sám sebe a že to teda skúsim ešte raz, trochu inak, pokojnejšie a tolerantnejšie – považoval som to za svoju morálnu povinnosť voči ľuďom, ktorí ma podporovali.
Logicky, hoci naivne som očakával, že Rada školy rozhodne demokraticky, podľa „najnovšieho vedomia a svedomia“ medzi I.Tóthovou a mnou. Skutočnosť je pomerne iná. Riaditeľ školy je pozíciou, o ktorú sa vehementne lobuje, ktorá sa rozdáva na základe klientelistických kamarátstiev a lobistických tlakov (výnimky iba potvrdzujú pravidlo). Z toho vyplýva, že dobrý riaditeľ je väčšinou pasívny, zato servilný riaditeľ a už vôbec za svoju školu nebojuje. To môj prípad nebol! Druhá strana nemohla nechať nič na náhodu. Počas chodu udalostí nastali v 7-člennej Rade školy (ktorá volí riaditeľa a ktorej rozhodnutie je konečné) dve zmeny – zrejme starostlivo vybraté, preverené a spracované osoby. Zamestnanci (3 osoby) sa báli o svoje miesta a nemohli inak hlasovať, ako v prospech I.Tóthovej. Zo zvyšných dvoch osôb je jedna v úzkom kamarátskom kontakte s I.Tóthovou. Výsledok? Hlasovanie bolo tajné, ale podľa dobre informovaných zdrojov bol pomer 6:1 v môj neprospech. Očakávateľný a prirodzený výsledok.
Načo však robiť potom zinscenované frašky výberových konaní? Asi aby sme si klamali do očí, že demokracia funguje. Možno aby niektorí, najmä novo“zvolení“ členovia Rady školy získali pocit dôležitosti kladením nezmyselných otázok. V okamihu začatia pohovoru som tušil, že je rozhodnuté. Pohľady sklopené na zem, stiesnená atmosféra, majestátne pretvárky. Po vyhlásení výsledkov som I.Tóthovej zablahoželal a poprial veľa úspechov; tá sa však zo svojho víťazstva akoby vôbec netešila (asi to mala až príliš dobre zariadené).
Pred výberovým konaním som si skôr prial, aby som nevyhral, mysliac na nekonečné útrapy úradníčenia a nízkych intríg. To sa mi splnilo. Je mi však ľúto množstva pokrivených chrbtíc a nevyužitej šance na nový začiatok po plodnom päťročnom období, plného života a vzruchu. Ale obávam sa, že takto to vidíme máloktorí a že pravdepodobný úpadok školy bude trápiť iba málokoho. Hlavne, že riaditeľka bude pasívna, ale servilná a nebude pýtať veľa peňazí (teda pre školu určite nie). Ako predtým.
Najúsmevnejšie bolo, ako mi niektorí členovia Rady školy vyjadrili presvedčenie, že zostanem pôsobiť v meste a budem pokračovať v organizácii hudobného života… Po tom, ako ma pripravili o miesto. Nerozmýšlajú.
Tamás Horkay, štvrtok 10. decembra 2009 16:35