Môj odhodlaný boj za blaho Základnej umeleckej školy vo Veľkých Kapušanoch sa pravdepodobne definitívne skončil. Už jej totiž nešéfujem.
Dnes, t.j. 1.septembra 2009 uplynuli presne 2 mesiace, odkedy som prestal byť riaditeľom ZUŠ Veľké Kapušany. Dva mesiace od tejto udalosti sú dostatočná doba na získanie určitého odstupu – aspoň do tej miery, aby človek dokázal o nej vôbec písať. A nenapísať o udalosti primárneho významu pre môj život v roku 2009 by bolo dosť čudné…
Ale poďme pekne, hoci „letecky“ od začiatku. 1.júla 2004 som na základe vyhratého konkurzu si sadol do vôbec nie pohodlného „kresla“ riaditeľa školy a plný vznešených zámerov a ambícií, vedený tými najušlachtilejšími pohnútkami som začal čistiť Augiášov chliev. Mám v živej pamäti, ako som v čase najkrajšieho leta utopený v štósoch papierov robil poriadok najprv v dokumentácii. Súčasne som začal organizovať, telefonovať, starať sa od zatekajúcej strechy cez nevyužité priestory a chaoticky vedenú ekonomiku po notoricky chýbajúce financie a modernizáciu vzdelávacieho programu. Písal som projekty, organizoval nový profesionálny hudobný festival, znovuzaložil Kruh priateľov hudby, zaviedol dva nové skupinové odbory, rozširoval ponuku v hudobnom odbore, zavádzal Kodályovú metódu, nadväzoval družbu so zahraničím a ja neviem čo ešte, bolo toho strašne veľa.
Ale skoro som dostal pocítiť, že robím zle. Príliš aktívny riaditeľ je zlý riaditeľ. Chce toho veľa vedieť, chce, aby škola mala aspoň približne spravodlivý rozpočet, chce „vládnuť“ múdro a spravodlivo, je náročný na kolegov. Vtedy bol primátorom mesta a mojim nadriadeným Tibor Bodnár, starý politický harcovník, ktorý prešiel všetkými štáciami od VPN po SDKÚ a za ktorého 16-ročnej éry sa mesto dostalo na pokraj absolútneho krachu (o V.Kapušanoch sa na Slovensku rozprávalo najmä v súvislosti s podsvetím a ešte možno s blízkosťou ukrajinskej hranice a s kompresorovou stanicou). Je len prirodzené, že prílišné nároky na fungovanie, nedajbože financovanie ZUŠ nespadali do jeho predstáv o fungovaní mesta.
Boli to ťažké časy, Tibor ma jemne povedané nemal v láske. Napätie medzi nami sa vyhrotilo hlavne po úspešnej petičnej akcii za dofinancovanie školy v marci 2006 na iniciatívu niektorých rodičov. Prišli komunálne voľby v tom istom roku, nové vedenie mesta, nové nádeje a nové sklamania (podrobnejšie o tom píšem v článku s názvom Môj konflikt záujmov). Rok 2007 bol jedným obrovským rozčarovaním: prístup zástupcov mesta ku škole sa príliš nezmenil a ja, priznám sa, v každodennom boji s veternými mlynmi som postupne strácal svieži elán a duchaprítomnosť. Začal som „vyhorievať“ a brať lieky na vysoký tlak. Prišlo liečenie začiatkom roka 2008 vo Vyšných Ružbachoch, kedy som mesiac a pol nebol v škole prítomný – žeby vtedy sa zrodil rozhodujúci zvrat, ktorý rozhodol o mojom neskoršom osude?
Po návrate z liečenia som sa so všetkou silou vrhol do organizovania Koncertu porozumenia v Ruskej, o ktorom som tu napísal sériu štyroch článkov. Veľká sláva pre svet, moji kolegovia (zväčša učitelia hudby…) však túto historickú udalosť na 90 % odignorovali, čo ma mimoriadne vytočilo. Došlo k otvorenému konfliktu (pod smiešnou zámienkou, ako vždy), po ňom však prázdniny a situácia sa zdanlivo upokojila.
Zdalo sa, že v školskom roku 2008/2009 beží všetko v poriadku. Spolupráca s Radou školy, s rodičmi bola výborná, na poradách sa normálne diskutovalo, aj spolupráca s mestom sa akoby zlepšila. Výsledky školy boli nespochybniteľné, bohatstvo akcií a ponúk takisto. Proti mne za 5 rokov nesmerovala ani jedna sťažnosť. Do začiatku júna 2009 pred blížiacim sa výberovým konaním nikto verejne nepochyboval o tom, že zostanem riaditeľom aj na ďalšie funkčné obdobie. To najmä ja sám som cítil pochybnosti, či to chcem robiť aj naďalej. Snažil som sa mapovať názory ľudí a kolegov, dokonca som dal vyplniť na porade anonymný dotazník, ktorý mal hodnotiť moju prácu. Dopadol relatívne dobre. Rozhodol som sa, že prihlášku podám.
A potom sa začali diať čudné veci. Prihlášku podali ešte dvaja uchádzači, medzi nimi aj bývalá riaditeľka z rokov 1996-2004, kedy škola evidentne stagnovala. (Vraj neboli na nič peniaze… ani potom však neboli.) Poznajúc súvislosti, stále to pre mňa mala byť jasná záležitosť. 12.júna sa poslednýkrát zišla Rada školy, aby sa dohodla na ďalšom postupe vo voľbách riaditeľa. Pri tejto príležitosti sa stali veci, ktoré sa vlastne nestali. Poznáte to? „My sme sa nikdy nestretli.“ Jedno je isté, prišlo k použitiu konšpiratívnych metód, vo veľkom sa ohováralo a ovplyvňovalo. Trikrát hádajte, v koho prospech alebo neprospech. Ja o tom vlastne ani nemám vedieť. Ale – našťastie alebo bohužial – viem.
Samotné výberové konanie sa uskutočnilo 16.júna. Koncepciu rozvoja školy som veľmi dôkladne prepracoval, v môj prospech hovorili výsledky a vzdelanie, predniesol som aj krátku prezentáciu. Nedovolil som si pripustiť, že nevyhrám. Ale metódy tajných služieb dokážu byť účinné. Niekto zlyhal a niekto zradil, niekto manipuloval a niektorí podľahli – a nevyhral som. Že som ani neprehral, to bolo málo platné. Zo siedmich členov traja hlasovali na mňa, traja na bývalú riaditeľku a jeden na tretiu adeptku. Patová situácia.
Prišli najhoršie dva týždne mojich posledných piatich rokov. Primátor Veľkých Kapušian sa teraz volá Peter Petrikán, je to aktívny futbalista, poznáme sa od 14 rokov, vychádzali sme vždy dobre. V jeho kompetencii bolo poveriť niekoho maximálne na 6 mesiacov vedením školy, kým sa vypíše nový konkurz. Škola tento rok oslavuje 50.výročie, máme plno rozbehnutých projektov, človek by považoval za logické, že v záujme dočasnej kontinuity poverenie dostane úradujúci riaditeľ.
Petrikán o poverení mal rozhodnúť najneskôr do 30.júna, keď sa mi malo skončiť funkčné obdobie. S rozhodnutím však dlho otáľal. Vraj ho zneistila návšteva niektorých kolegov, ktorí na druhý deň po výberovom konaní (aká náhoda!) prišli za ním sa na mňa „vyžalovať“ a údajne vyjadriť, že so mnou ďalej odmietajú spolupracovať. Netuším, o čom sa tam rozprávalo. Následne v osobných rozhovoroch medzi štyrmi očami sme si niektoré veci s kolegami povedali a zdalo sa mi, že jeden otvorený okrúhly stôl s účasťou primátora by všetko vyriešil. Išlo o ich subjektívne pocity, o povestnú „druhú stranu mince“, o isté nedorozumenia, o nedostatok empatie z mojej strany (áno, priznám sa, veľa som pracoval a málo sa venoval medziľudským vzťahom) a napokon každý má právo na svoj názor, ale o všetkom sa dalo diskutovať a nič sa mi nezdalo neriešiteľné.
Do posledného dňa som dúfal, že primátor tento okrúhly stôl zvolá, že si všetko otvorene povieme. Nestalo sa. Petrikán výhrady mojich kolegov ani verejne, ani medzi štyrmi očami nekonkretizoval – stačili mu však na to, aby prechodné poverenie dal namiesto mňa mojej súperke vo voľbách, bývalej riaditeľke. Tým nepriamo predurčil výsledok druhého kola výberového konania. Nesvedčí to azda o tom, že celý proces bol iba šikovne zorganizovaným divadlom, ktoré malo vytvoriť zámienku, aby som riaditeľom nezostal? Že nešlo o to, ako vyriešiť konflikt, ale o to, ako nepohodlného riaditeľa zdiskreditovať a napokon sa ho zbaviť?
Do posledných hodín som dúfal, že v prípade potreby sa s kolegami rozídeme v dobrom. Poverenie neprichádzalo a 29.júna na 14:00 som si naplánoval poradu, kde sme školský rok mali nejako ľudsky uzavrieť. Ale ešte skôr, okolo 11:30 prišiel primátor a povedal mi v kancelárii iba toľko: „Vieš čo, tak poverím Ingu, dobre?“
Petrikán sa vzápätí pobral do zborovne chladne úradnícky oznámiť mojim kolegom, ako sa rozhodol. Ja som bežal za ním a stihol ešte povedať, že to považujem za nespravodlivé, za perzekúciu a že je to zneváženie mojej pätročnej práce. Petrikán ma ledva nechal dohovoriť. To, že tomu mohol dať nejakú formu, že sa mi trebárs mohol aj poďakovať a svoje rozhodnutie nejako odôvodniť, to ma vtedy ani nenapadlo.
Extrémne množstvo nahromadeného napätia vybuchlo. Petrikán odišiel a zo školy sa na chvíľu stalo peklo. Našťastie neboli prítomní žiaci ani rodičia. Krátka asi desaťminútová reálna scéna plná emócií za účasti mojej a mojich odrazu nebojácnych kolegov ma doslova zruinovala. Nie, túto situáciu som nezvládol. Ale iba ten, kto vie, koľko energie a nadšenia som dal do tých piatich rokov riaditeľovania – a nie v prvom rade v môj osobný prospech, ale v prospech školy ako takej vrátane kolegov! – môže tušiť, čom som vtedy cítil. Nestačí práca, nestačia výsledky tam, kde rozhodujú široké lakte a ekonomické záujmy, schopnosť „lobovať po našom“ a bezcharakternosť. U nás je zlý šéf, ktorý sa priveľmi snaží o kvalitu a dobrý je ten, ktorý nerobí nič. Naozaj nič! Ale zato poslúcha a prikyvuje.
O krátky čas som sa ocitol u obvodného lekára a stal som sa vskutku práceneschopným. Tento príbeh sa však ešte neskončil: o jeho ďalších zvratoch a súvislostiach vás budem pravidelne informovať.
Drže mi, prosím, palce…
Tamás Horkay, utorok 1. septembra 2009 10:07