Na môj posledný článok som dostal asi tri desiatky – takmer bez výnimky nesúhlasných, neraz nenávistných a urážlivých – reakcií, s čím som aj rátal. V súlade so zdravým rozumom a pravidlami duševnej hygieny som na ne nereagoval. Ale prinútili ma trochu pouvažovať nad „diskutérmi“ a „diskusiami“ na internetových fórach vo všeobecnosti.
Internetové fóra sú skvelou možnosťou „vyblázniť sa“ pre každého, kto takú potrebu má. Keď som bol v pubertálnom veku, vhodným miestom na podobné excesy boli futbalové (hokejové atď.) štadióny. Tam sa dali ventilovať psychické a spoločenské napätia a frustrácie. Tam sa dalo vykričať sa do nemoty, vulgárne zanadávať na rozhodcu, hráčov a trénerov súpera, prípadne aj na vlastných. V anonymite davu sa tie pokriky pohodlne strácali, usporiadatelia ani polícia ich nesledovali. Po zápase (či už sme vyhrali alebo prehrali, skoro jedno) sme mnohí šli domov odľahčení, vyventilovaní, vybláznení.
Svet sa zmenil. Príchodom internetu do temer každej domácnosti vyššie uvedenú funkciu prebrali internetové fóra. Aspoň pre tých, ktorí evidentne majú nemalé osobnostné problémy, sú nespokojní so sebou aj so svetom okolo seba, sú frustrovaní z najrôznejších vecí. A namiesto vyhľadania odbornej psychologickej pomoci alebo inej práce na sebe, namiesto kultivovanejších a užitočnejších foriem duševnej hygieny, obrazne povedané, vrieskajú na fórach. Napríklad aj v diskusiách pod článkami na blogu sme.sk. Využívajú anonymitu (aj keď v konečnom dôsledku iluzórnu) a písmenkujú ostošesť. Nálepkujú, ventilujú negatívne emócie a nenávisť. V lepšom prípade sa snažia dodať niečo k veci, ale ich príspevky málokedy spĺňajú základné gramatické a pravopisné kritéria. Niekedy sú aspoň jazykovo OK, ale predvádzajú neuveriteľné logické kotrmelce. Niekedy sa v tej húštine anonymných pokrikov objavia aj názory, s ktorými síce nesúhlasím, ale sú aspoň vecne podložené a jasne sformulované. Je ich menšina. Občas sa objavia aj pochvalné hlasy, ktoré padnú zaiste dobre.
Autor a prispievatelia do diskusií však stoja na opačnej strane barikády. Autor je ako futbalista, ktorý davom jasne identifikovateľný predvádza svoje schopnosti – s väčším či menším úspechom. Prispievateľ je ako fanúšik, ktorý neidentifikovateľný, viac či menej triezvy v dave niečo zakričí alebo zašomre. Tak, ako seriózny futbalista nemá čo počas zápasu diskutovať s davom fanúšikov, by sa podľa mňa nemal ani seriózny autor hádať s pohodlne ukrytými ľuďmi. Tým totiž zväčša nejde o diskusiu, ale o zbavenie sa svojich deštruktívnych pocitov, v horšom prípade rovno o urážku autora.
Preto som sa rozhodol, že ani ja nebudem v zásade reagovať na anonymné príspevky pod svojimi článkam. Človek, ktorý chce so mnou vážne diskutovať mi predsa môže napísať email.
Zatiaľ mi od začiatku svojej blogérskej činnosti prišiel jeden…
Tamás Horkay, piatok 11. júna 2010 12:36