„Smútiaca rodina s hlbokým zármutkom oznamuje…“ Aj vám by išlo na nervy denne niekedy aj viackrát počúvať smútočné oznámenia z mestského rozhlasu? Občania Veľkých Kapušian sú tomuto návalu vystavení permanentne. K tragikomickosti kontextu prispieva fakt, že mestský cintorín je už roky beznádejne plný a hoci v rozpočte v súvislosti s výstavbou nového cintorína dlhodobo figurujú miliónové čiastky, stále sa na ňom nepochováva.
Smrť je síce neodmysliteľnou súčasťou života, no v našej európskej kultúre je jeho predstava spojená v prvom rade so žiaľom a smútením. Prevažujú pocity straty milovanej osoby, ktoré vyplývajú primárne z vlastnej bezmocnosti a sebaľútosti (plačeme najmä v dôsledku nášho trápenia, že zosnulá osoba už nie je s nami). Oficiálne „mainstreamové“ kultúrne koncepcie sa snažia tému smrti z verejnej diskusie vytlačiť, tabuizovať; dočasnosť a krátkosť pozemského bytia je totiž ťažko zladiť s predstavou nekonečného konzumu ako základom neoliberálnej ideológie. (Ľudia chcú vraj stále viac a viac materiálnych statkov a úlohou trhu je tieto požiadavky nasýtiť.)
Tak či tak myšlienka smrti v nás evokuje zväčša negatívne pocity. Teraz si predstavte, že v mestečku s 9760 obyvateľmi táto myšlienka nahlas, z ampliónov mestského rozhlasu zarezonuje každú chvíľu. Každú chvíľu sme upozornení, že ktorýsi z našich spoluobčanov (ktorých väčšinou nepoznáme) sa pobral na druhý svet a veru kedykoľvek to môže postihnúť aj nás. Pravidelne sme za asistencie tónov málo smútočnej hudby konfrontovaní so skutočnosťou, že nás opäť niekto opustil.
Tí skôr narodení si to už možno neuvedomujú, ako veľmi pravidelné smútočné hlásenia môžu deformovať verejnú náladu. Ako veľmi môžu prispieť k verejnej depresii. Neustále pripomínanie pominuteľnosti môže znechucovať, oberať o chuť do života a angažovať sa vo veciach verejných, v krajnom dôsledku môže motivovať k opusteniu tohto mesta ako nevhodného životného priestoru. Máme po ruke jedno z možných vysvetlení, prečo sa naše mesto aj desaťročia po tzv.nežnej revolúcii nachádza v tak hlbokom marazme, prečo z neho toľko ľudí uteká preč, prečo je tu celková kvalita života taká nízka, prečo je tu úroveň služieb taká žalostná…
„Priaznivci“ smútočných hlásení argumentujú právom na informácie. Vraj nebyť mestského rozhlasu, nedozvedia sa včas, kto zomrel a kedy sa bude konať jeho pohreb. Môj protiargument znie, prečo potom tieto hlásenia nebývajú bežnou praxou aj inde? Prečo sú inde postačujúce kondolenčné oznámenia na dobre známych a verejne prístupnych miestach, v mestských a regionálnych novinách? Nie je náhodou „hlad po informácii“ o tom, kto najnovšie zomrel znakom absurdného kolektívneho masochizmu?
Prešiel som desiatky, ba stovky obcí a miest na Slovensku a v zahraničí. Nikde som sa však s porovnateľnou rozhlasovou službou úmrtnych oznámení nestretol. Stretol som sa naopak – konkrétne v oravskom mestečku Nižná – s oveľa radostnejším, pozitívnejším hlásením okrúhlych životných jubileí. Prečo ešte čosi také nikomu nenapadlo u nás v Kapušanoch? Prečo berieme ako samozrejmosť prítomnosť len jednej, tej temnej a obrátenej strany mince?
Úprimnú sústrasť všetkým pozostalým (a ospravedlňujem sa, ak som niekomu nechtiac ublížil.) Ale aj ostatným občanom, ktorí by si stále vysielanie dotieravého „pohrebného rádia“ vedeli odmyslieť.
Tamás Horkay, piatok 2. januára 2009 13:37