Úplne náhodou ma dnes zaujalo čerstvé vystúpenie Mikuláša Dzurindu v slovenskom parlamente, kde svoj „ťažký hriech“ štvorročnej koalície s SMK obhajoval aj odmietnutím tzv.komárňanskej župy na etnickom princípe. Ale máme vôbec dnes nejakú funkčnú regionálnu samosprávu? O tom bude nasledujúcich pár riadkov.
Otázka poetická a zodpovedaná priamo v názve článku. Nemáme! Veď koľko ľudí bolo naposledy voliť do orgánov vyšších územných celkov (VÚC)? Desať percent? A prečo vlastne?
Už ani tzv.mienkotvorní analytici nespochybňujú, že ľudia nepovažujú nové VÚC za svoje. Nejde o to, že sme extrémne ľahostajní k veciam verejným – alebo aspoň ľahostajnejší, ako inde v Európe. Jednoducho už samotné vytýčenie hraníc vyšších územných celkov bolo neobhájiteľným politickým kompromisom.
Kompromisom? Nie, jednostranným odmietnutím „komárňanskej župy“. Celý proces sa začal v roku 1996, keď Mečiarova „územná reforma“ nám „darovala“ nové geniálne okresy a kraje. Nuž áno, bolo by možno zložité (ale zato potrebné) Mečiarove nové celky o päť rokov negovať a vytýčiť nové, lepšie, spravodlivejšie. Čo však chýbalo? Politická vôľa, priatelia, politická vôľa…
Nie som historik a nepamätám si presné detaily verejného diskurzu spred desiatich rokov. Ale v popredí dominovalo strašenie „maďarskou“ komárňanskou župou, ktorej bolo treba zabrániť ôsmymi dokonale nemaďarskými, zato dokonale nelogickými župami. Existovala aj podstatne správnejšia a prirodzenejšia verzia 12 územných celkov, ale na to opäť chýbala politická vôľa. Takže dnes tu máme osem takých vyšších územných celkov, ktoré za svoje nepovažuje nikto, možno ani volení poslanci a úradníci VÚC. Niet sa čomu čudovať, pokiaľ sa ľudia nezaujímajú ani o to, kto ich v nich zastupuje (česť výnimkám). Zato však rozhodujú o nemalých peňažných balíkoch, ale to je už iná kapitola…
Jednou z povinností novej vlády bude tento žalostný stav prehodnotiť. Prehodnotiť Mečiarove kraje, prehodnotiť zlých osem VÚC. Nemusí to byť o komárňanskej župe. Hoci za zmienku by stálo aj to, prečo sa otázka komárňanskej župy pre SMK stala dôležitou?
Treba poznamenať, že územné rozdelenie komunistického Československa v južných okresoch si dalo veľmi záležať na čo najväčšie roztrúsenie maďarskej menšiny. Napríklad Veľké Kapušany a Kráľovský Chlmec a regióny Použia a Medzibodrožia, kompaktný územný celok na juhovýchode o veľkosti 600 km štvorcových po roku 1960 pripadlo Trebišovu, predtým bezvýznamnej dedine (takýchto komunistických rýchlokvasených miest máme bohužiaľ viacero). Mečiarova „reforma“ tento celok rozdelila medzi okresy Michalovce a Trebišov. Vznikli tak spomenuté megaokresy – na účely roztrúsenia maďarskej menšiny. Zároveň vznikli nové miniokresy, kde mal Mečiar vysokú podporu. Sobrance, Gelnica a ďalšie…
Komárňanská župa mala tento krajne nevýhodný stav pre Maďarov trochu zmierniť. Je pravdepodobné, že SMK si vtedy malo zvoliť inú taktiku a stratégiu, malo presadzovať organickejšie a všeobecne prijateľnejšie riešenia. Ale je predovšetkým Dzurindovou zodpovednosťou, že neprešlo ani dvanásť logicky, historicky, geograficky a socioekonomicky obhájiteľnejších žúp. Azda preto, lebo tieto župy by boli lepšie a spravodlivejšie pre všetkých vrátane Maďarov?
Otázka vzniku ôsmych málo životaschopných, umelých VÚC patrí k temným stránkam Dzurindovej vlády a preto by som ju radšej na jeho mieste v žiadnej súvislosti nepoužil. Zodpovednosť za to, že naša regionálna samospráva fakticky nie je funkčná však leží na pleciach celej vtedajšej politickej elity. Je veľmi smutné, že hlavným motívom bola cielená eliminácia – ako inak – maďarskej „hrozby“.
Tento príbeh však prináša aj iné ponaučenie: kým krajina Slovensko nebude rovnako obývateľná a prijateľná tak pre menšiny, ako pre väčšinu, nebude pre nikoho skutočne dobrým miestom na život.
Tamás Horkay, streda 26. mája 2010 13:18