Prezident krajiny je prvý medzi rovnými, takzvaná hlava štátu, ktorý ho má po každej stránke reprezentovať. Zdá sa mi, že udalosti posledných dvoch týždňov v tejto súvislosti rozvírili ani nie tak politickú scénu, ako spôsob vedenia verejného diskurzu. Až do takej miery, že k téme Prezident sa žiada vyjadriť už aj mne…
Určite nebolo náhodou, že najškaredší „národnostný“ zážitok posledných rokov som prežil v deň prvého kola prezidentských volieb, 21.marca 2009. Stalo sa to v obci Podlipníky, kde sme sa na kávu zastavili so známou rodinou cestou späť z Bardejova do Veľkých Kapušian: veľmi sa nám zapáčila totiž reštaurácia v priestoroch vyradeného lietadla. Ale iba do tej chvíle, keď sme do týchto priestorov vkročili. Naša konverzácia medzi sebou v maďarčine okamžite mala za následok nenávistné, provokačné poznámky od susedných stolov (na Slovensku po Slovensky!…) a objednaná káva nám chutila poriadne trpko. Hoci incident zostal v slovnej rovine, záver pekného dňa nám pomerne pokazil. Zažili sme na vlastnej koži, čo je to nevzdelanosť, neslušnosť, chrapúňstvo a to ešte k tomu ako hostia v jednej z kaviarní vraj pohostinného Slovenska. Zmanipulovali nás do pozície obyvateľov (ani nie občanov) druhej, keď nie tretej triedy, ktorých možno beztrestne urážať, pretože časť politickej „elity“ to bohužial uznáva a dokonca sama tak činí. A bývalý a teraz už aj súčasný prezident sa od tejto „elity“ bohužial nedištancuje, naopak. Slová z kampane Ivety Radičovej o slušných ľuďoch tu získavajú nový rozmer, podfarbený vlastným autentickým prežívaním.
Ryba smrdí od hlavy, zlé vzory vedú k zlému správaniu, tri roky priekopníckej práce Slovenskej národnej strany vo vláde priniesli hmatateľné ovocie. Aj preto boli prezidentské voľby v roku 2009 tak dôležité: je toto smerovanie spoločnosti nezvratné? Nejde len o primitívne vyvolávanie národnostných vášní, ale aj o celkové sklamanie z politických elít naprieč celým spektrom. Je naozaj nespochybniteľné, že politika sa rovná pánske huncútstvo, že v politike sa udržia len bezcitní mafiáni, že politika je len o peniazoch a klientelách a tendroch a klamstvách, že vnímanie politiky ako služby verejnosti je iba na posmech, že kto v politike nekradne, okráda svoju rodinu?
Iveta Radičová veľmi dôveryhodne vzbudzovala dojem, že na tieto otázky sa dá odpovedať aj NIE. Nielen obsahom svojich výpovedí, nielen svojimi myšlienkami, ale aj spôsobmi, akými ich formulovala. Vo všetkých diskusných reláciách, ktoré som videl, zostala pokojná, vecná, pôsobila autenticky a úprimne, argumentovala kultúrne a zároveň emotívne presvedčivo. Do hrozivo dekadentnej politickej debaty na Slovensku vniesla celkom nový, osviežujúci prvok nielen inteligentného jemnocitu, ale aj „obyčajnej“ ľudskosti. Nezaťažená komunistickou minulosťou, vysoko erudovaná a uznávaná profesionálka mala všetky predpoklady stať sa dobrou prezidentkou – ale ktovie, možno to bude naša nová predsedkyňa vlády.
Nedá mi nespomenúť aj rýdzo osobný zážitok na Ivetu Radičovú z roku 2001, keď som sa ako externý spolupracovník pod jej vedením zúčastnil výskumného projektu o rómskej menšine na juhu stredného Slovenska. Hoci som sa s pani Radičovou vtedy nepoznal ani dve minúty, tá sa so mnou počas krátkej konverzácie rozprávala veľmi prívetivo a oslovovala ma krstným menom. Na takého veci sa nezabúda… A treba spomenúť aj to, že hoci funkciu ministersky práce a sociálnych vecí vykonávala len pár mesiacov, na môj list (prosbu) ohľadom zamestnávania znevýhodnených uchádzačov poslala korektnú a takisto prívetivú odpoveď – čo u vysokých štátnych úradníkov vôbec nie je samozrejmosťou.
Ivan Gašparovič počas svojho prvého funkčného obdobia veľa prevratných vecí neurobil. Z istého hľadiska tak urobil dobre, pretože kto nič nerobí, ani nič nepokazí a hlavne si neznepriatelí veľa ľudí. Prezident, ktorý sa stal prezidentom iba preto, aby sa ním nemohol stať Vladimír Mečiar… Zvláštna kariéra. Ale väčšina voličov bola s ním spokojná, treba to rešpektovať. Netreba však rešpektovať nedostatky, ktoré ho v najdôstojnejšej funkcii štátu príliš nevyznamenali. Tie treba naďalej nekompromisne kritizovať. Na to sú médiá.
To, že médiá boli z väčšej časti na strane Ivety Radičovej, môže byť aj jednoducho odrazom slobodnej občianskej vôle, názoru ich zástupcov. Je naivné si myslieť, že médiám možno naordinovať vyvážené rozdelenie sympatií. Preto boli prvé povolebné reakcie Ivana Gašparoviča a hlavne Róberta Fica úplne neadekvátne. Je na nich samotných, aby si ústretovými gestami zlepšili spoluprácu s médiami. (Zatiaľ sa deje bohužial opak.) Samozrejme ani práca médií nie je vôbec bezproblémová, ale to je osobitná téma.
Hoci znovuzvolenie Ivana Gašparoviča za prezidenta ma prílišnou radosťou nenaplňa, viac sa teším z novej nádeje, ktoré vzbudila Iveta Radičová. Preto je môj smútok zo staronového prezidenta iba mierny.
Tamás Horkay, streda 8. apríla 2009 10:29