Rozhovor s Ilonou Bartalusovou, svetoznámou hudobnou pedagogičkou
Začiatkom júla 2007 sa vo Veľkých Kapušanoch konal kurz zborového dirigovania a hudobnej výchovy pre hudobných pedagógov a zbormajstrov, na ktorom sa zúčastnili traja znamenití odborníci z Maďarska. Ilona Bartalus, azda najslávnejšia z nich je medzinárodne uznávanou autoritou hudobnej pedagogiky a špecialistkou na Kodályovu metódu, ktorá žije striedavo v Kanade a Budapešti.
Ako hodnotíte situáciu vo vyučovaní hudby a spevu v Maďarsku a Strednej Európe, najmä vo vzťahu k dnešným peripetiám základného umeleckého školstva?
Na poli hudobnej výchovy sme svedkami obrovského kroku späť v porovnaní so skvelo vypracovaným systémom, dobrými učebnými plánmi spred niekoľkých desaťročí – aj v základných školách sa hudba a spev vyučovali veľa hodín. O päťdesiat percent sa znížila hodinová dotácia, hudobne špecializované základné školy pomaly rušíme, takže v Maďarsku tú situáciu hodnotím ako veľmi smutný úpadok, degradáciu.
Hoci otázka sa môže zdať banálna, napriek tomu ju Vám, ako jednej z najzasvätenejších znalcov témy položím: Existuje vôbec niekoľkými vetami načrtnuteľná Kodályová metóda?
Áno, možno ju zhrnúť do bodov. Po prvé, prečo učíme hudbu? Aby človek žil plnším, bohatším životom, aby sa mohla naplniť aj jeho duša. Po druhé, kto má vyučovať hudbu? Len výborní, kvalitne vzdelaní pedagógovia hudby. Výchova pedagógov je veľmi dôležitá. Po tretie, čo máme učiť? Iba prvotriednu hudbu, nedajme deťom slabý materiál. Po štvrté, kedy máme začať s vyučovaním hudby? Ako skoro len vieme, podľa Kodályovho vtipného výroku deväť mesiacov pred narodením dieťaťa. Po piate, kde sa to má udiať, doma či v škole? Jednoznačne v škole, veď ona bola postavená preto, aby deti vzdelávala a vychovávala. Takže keď zodpovieme na otázky, čo, kto, kde, kedy, ako – samozrejme kvalitní pedagógovia s dobrými metódami – vznikne krásny výsledok. Je tiež veľmi dôležité, aby sme popri univerzálnej hudbe naučili aj náš národný, materinský hudobný jazyk. To je podstatou Kodályovej koncepcie.
Mnohí dnes spochybňujú odkaz, aktualitu Kodályovho posolstva. Čo si o tom myslíte?
Považujem to za veľkú hlúposť. Práve dnes najviac potrebujeme Kodálya, keď vzniká človek nového typu, „Euromaďar“. Je to tvor, ktorý sa už hanbí za svoje korene, ale nemá ešte novú identitu, nachádza sa v amorfnom, prechodnom stave, nevie čo robiť, trpí poruchou identity. Problém nie je s Kodályom, ale s maďarským školstvom. Je to obrovský, rozčuľujúci omyl.
Vymenujte, prosím, rozhodujúce odborné argumenty za solmizáciu a ručné znaky!
Relatívna solmizácia je preto výborná, lebo keď sa raz naučím sedem tónov stupnice, potom ju viem symbolizovať ako rebrík, tento rebrík aplikovať na ktorúkoľvek tóninu a v momente, keď „do“ ako solmizačná slabika sa rovná „d“, „e“ či ktorémukoľvek tónu, viem sa pohybovať v tomto hudobnom kontexte. Relatívna solmizácia veľmi pomáha aj vo fixovaní melodických oblúkov, tónových relácií. je to veľmi praktická, logická vec, môžem o nej hovoriť iba v superlatívoch. Čo sa týka ručných znakov, pochopiteľne ich nepoužívame na univerzite alebo na konzervatóriu, ale na základnom stupni môžu byť geniálne. Je to vlastne notopis rukou vo vzduchu, spôsob vizualizácie, pomoc pre žiaka. Akákoľvek chúlostivá situácia sa v intonácii alebo sluchovej analýze vyskytne, hneď ju môžem zobraziť rukami vo vzduchu a dať do poriadku. Obidve metódy majú obrovský význam na nižšom stupni hudobnej výuky.
Organickou súčasťou Kodályovej metódy je svojrázny, pentatonický melodický poklad maďarských ľudových piesní. Do akej miery možno túto metódu „preniesť“ do hudobnej pedagogiky iných národov?
Nuž pentatonika a diatonika sú dva úplne rozdielne svety – i keď svojim spôsobom súvisia v tom, že veľká tercia je spoločná pre durovú stupnicu i do-pentatoniku, melodické zvraty, celkový tón, jazyk sú celkom iné, neexistuje medzi nimi úzka väzba. Inteligentný hudobník však kedykoľvek postaví most medzi pentatonickú a diatonickú stupnicu, keď priloží ten známy poltón na miesto „mi-fa“ a „ti-do“ a vysvetlí, že toto sú dva rôzne svety. To je nový svet, to je jazyk hudby západných národov. Naše najstaršie, najkrajšie melódie však zachovávajú východnú tradíciu, pentatoniku. Treba jednoducho vytvoriť mosty.
Vo Vašich prednáškach ste okrem iného poukázali na identitu, duchovnosť, ktorá sa prejavuje v maďarskej ľudovej piesni. Aká vážna je hrozba, že vo valci globalizácie a európskej integrácie sa národné a kultúrne identity napokon stratia? Charakterizujte, prosím, Vami žartovne používaný termín Euromaďar – i keď ste to v doterajšom priebehu rozhovoru už čiastočne urobili.
Áno, ja tohto človiečika recesne označujem ako Euromaďar, samotný proces však považujem za tragédiu. Pomaly zanikne človek, ktorého možno pokladať za charakteristického Portugalca, Taliana, Maďara alebo Čecha – stratíme svoj charakter, ten jedinečný, neopakovateľný fenomén, vďaka ktorému sme Maďarmi. Nie sme lepší, ako povedzme Češi, ale sme iní. Práve tá inakosť, o ktorej dnes toľko rečníme, môže zaniknúť. Prežívam to ako nesmierne tragický, zlý proces, ktorý nevyvažujeme zdôrazňovaním toho nášho v poézii, v hudbe, vo výtvarnom umení, vo všetkom. To je vážna pedagogická výzva.
Ako dosiahnuť, aby aspoň početná časť dnešných detí, tinédžerov mala rada a vážila si ľudovú hudbu, hodnoty národnej a univerzálnej hudobnej kultúry?
Iba tak, keď zhora z ministerstva školstva dostaneme pokyn: na každom type škôl naučte týždenne jednu ľudovú pieseň. Z týchto štyridsiatich piesní nech je povedzme desať veľmi hĺbavých a nech sa s nimi dieťa identifikuje, ostatných dvadsať-tridsať ani nie je tak dôležitých. Ale niečo musí byť povinné a inštitucionalizované, inak sa nič neudeje. Samotní pedagógovia nie sú tak ambiciózni, česť tým piatim percentám výnimiek. Inak to nepôjde, len keď príde pokyn zhora.
Kodályovou nesmrteľnou zásluhou je akceptácia a šírenie výchovného, spoločný zážitok poskytujúceho, spoločenstvo formujúceho poslania zborového spevu v Maďarsku a Karpatskej kotline. Dnes vlády, odvolávajúc sa na nevyhnutné škrty znižujú dotácie, redukujú podporu. Je podľa vás hudobná pedagogika, zborové hnutie vecou verejnou, ktorú sa oplatí financovať?
Pravdaže áno – malo by to byť vecou verejnou. Lenže dnes žijeme v inom svete, teraz je najdôležitejšie zbohatnutie, banky, poisťovne, materialistické veci, kým vysoké umenie sa dostalo na perifériu, čo je veľmi zlé. Samozrejme niekoľkonásobne viac treba podporovať zborové hnutie i školy. To sa však nekoná, lebo v našom spôsobe myslenia sa udomácnila nová móda, ktorá nás pomaly zlikviduje. My nie sme Spojené štáty americké. To, čo sa pokúšame dosiahnuť, že budeme napodobňovať USA, to je len úbohou kópiou, čo však pravdepodobne vyústi do tragédie maďarského národa. Toto treba zastaviť a vysoké umenie vrátiť na piedestál, kde bolo aj predtým.
Tamás Horkay