Ako sa dnes môže vyštudovaný klavirista (organista) z niektorého z našich konzervatórií či hoci aj vysokých hudobných škôl uplatniť? Zďaleka nie básnická otázka. Praktických odpovedí by bolo neúrekom… A mnohé z nich by asi neboli optimistické. Aj keď pripusťme, že iba menšina budúcich pianistov s diplomom sníva o dráhe koncertného umelca. Odhliadnuc od ušlachtilého poslania hudobne vzdelávať a osobnostne-esteticky obohacovať školopovinné a dorastajúce deti (vieme, že to nie vždy býva ľahké…), čo nádejným klaviristom ostáva? Nočné bary, kšefty v hoteloch a zahraničných letoviskách? Nie každého to baví, nie každý má na to povahu a vraj aj toho je už menej. Ani nechcem odhadovať, koľko odchovancov umeleckého školstva skončilo v otvorenom náručí bankovníctva, obchodu alebo čohokoľvek iného, čo vynáša lepšie ako hanebne odmeňované školstvo či kultúra. Aktívnych klavírnych umelcov na Slovensku možno hádam spočítať na prstoch obidvoch rúk. Príležitosti sú veru mizerné.
Ale pardon, prepáčte, zabudol som na niečo nesmierne dôležité! Veď sa v našej malej krajine študuje aj tanec a tanečníci predsa potrebujú hudbu. A už tu máme ďalší perspektívny odbor pre vyštudovaných pianistov: tanečnú korepetíciu. Autor týchto riadkov sa s ňou mal to šťastie prakticky, do hĺbky a do šírky oboznámiť…a bolo by predsa hriechom nepodeliť sa o svoje skúsenosti so cteným čitateľom. Na úvod je nutné konštatovať, že o práci tanečného korepetítora som mal isté ilúzie. Predstavoval som si tvorivú spoluprácu, radostné a kreatívne spojenie hudby a pohybu, priestoru a času, plodnú symbiózu rôznych žánrov a umení, okúsiť nádych pravej synkretickosti…
…hneď ma však podobné fantazmagórie prešli, keď som okúsil korepetíciu klasického tanca či hoci aj koncertnej a scénickej praxe v praxi. Totiž aby bolo jasné: tanečníci resp.taneční pedagógovia živú hudbu na Slovensku (resp.v istej renomovanej školskej inštitúcii, jedinej špecializovanej strednej škole u nás, kde som konkrétnu skúsenosť zažil – ich kolegom v iných inštitúciách v žiadnom prípade nechcem krivdiť!) nevyhnutne potrebujú. To však neznamená, že k jej konkrétnym nositeľom z mäsa a krvi, ku klavírnym korepetítorom prechovávajú aj nevyhnutnú úctu a tí pre nich znamenajú čosi viac než hracia skrinka, verklík alebo hudobný stroj. Česť výnimkám! S miernou modifikáciou známeho vtipu o šéfovi platí: tanečný pedagóg má vždy pravdu a aj keď pravdu nemá, platí predchádzajúce… Asi aj z toho dôvodu v ošarpanej budove pri Horskom parku málokto vydrží korepetovať viac ako dva roky. (Ešte raz sa ospravedlňujem tanečným pedagógom v iných zemepisných šírkach a dĺžkach…)
Ľudský prístup je jedna vec, umelecko-obsahová stránka druhá. Veru nikdy som si nemyslel, že vyučovanie a korepetícia tréningu klasického tanca môžu byť také nudné. Od plié po grand battement, tyč, voľnosť, skoky, špičky, diagonály, vždy v tom istom poradí, s miernymi obmenami. To by bolo ešte v poriadku, veď predmetní tanečníci sami vedia, ako sa majú čo najlepšie „natrénovať“. Horšie je, že hudba pri ich trénovaní hrá menej než podradnú úlohu. Je slúžkou či skôr otrokom tých istých, do úmoru sa opakujúcich pohybov. Nezáleží na nej, musí byť jednoduchá až primitívna… Vykonávatelia pohybov ju majú vnímať nie ako hudbu, ale ako nevyhnutnú zvukovú masu, čo ich pri svojej telesnej námahe „povzbudí“. Veru, keby Hudbu reprezentovalo nejaké novodobé božstvo, budovu na Gorazdovej by už dávno zasiahol blesk.
„Hudba“ ku klasickému tancu musí splňať dva parametre. 1.Tzv.fráza si musí zachovať dokonalú, nerušenú periodicitu. Osem taktov, šestnásť taktov a ich násobky. 2.Voľné zoskupenie inak nevýznamných tónov musí mať pevný charakter, rytmus a metrum.. Buď je „hudba“ ostrá a rýchla, alebo pomalá a mäkká, prípadne niečo medzi. Buď na dva, na tri alebo na štyri. Občas sa menia akcenty, dodajme. Individuá s nadštandardným talentom improvizácie tu majú na ružiach ustlané. Môžu sa realizovať, rozvíjať svoju nadpriemernú schopnosť a sú za to ešte aj platení. Ale čo my, obyčajní smrteľníci, ktorí hudobne fantazírujeme iba v momentoch vzácnej transcendentnej inšpirácie?
Zostávajú nám noty, prekliate noty. Obrovské zväzky zo všetkých možných zdrojov vyhrabaných a pozliepaných notových materiálov, vyplnených takmer vždy ľahkou múzou. Prevažne operetami. Veď v ktorom inom žánri nájdeme toľko jednoduchej, po každej stránke stereotypnej, invenčne-štruktúrne bezvýznamnej, prostej až sprostej periodicity ako v nich… Korepetítor hrá a väčšinou ani nevie čo. Hlavne že to má pevný, nezlomný rytmus. Ale pozor, niektoré kolegyne postrehnú aj tak malé, chcené či nechcené agogické a tempové zmeny, o ktorých by sa vám ani nesnívalo. A keby ste našli niečo nevšednejšie, iné kolegyne-kolegovia to odmietnu slovami, že sa to nehodí, je to príliš ťažké, žiaci to dobre nepočujú…
A keď pre niečo náhodou nájdu pochopenie, treba z nepravidelných tvarov urobiť pravidelné, čiže skladobný úsek zbaviť rozhodujúcej šťavy, individuality. Jednu a tú istú skladbičku možno tisícorakými spôsobmi znetvoriť, zmeniť jej charakter, slovom spŕzniť. A často je to aj nutné, keď sa po ruke nič „vhodnejšie“ nenachádza. Istá skúsená kolegyňa, kedysi slávna tanečníčka ma vedela priviesť do zúfalstva nasledujúcim želaním: „A teraz mi na Adagio zahrajte niečo krásne, čo samo dvíha nohy.“ A keď som siahol po svojom konečnom repertoári hudieb pre Adagio, jednu za druhou odmietala: „To nie. To poznám. To je známe. Niečo iné.“ Zachránili sme to Bachčiserájskou fontánou. Nádherná, hoci trochu sentimentálna muzika a navyše aj pravidelná. Akoby stvorená pre balet…
Nie, nechcem baletu krivdiť. Ale zaútočiť na školometský, konzervatívny a pre hudbu a jej nositeľov nedôstojný prístup, ktorý pri Horskom parku tak úspešne kvitne. Pre klaviristu s vyššími ambíciami, ako byť živým hudobným strojom je tanečná korepetícia – konkrétne jej vyššie opísaný spôsob – skutočným utrpením. V poslednom období svojej tanečno-korepetítorskej kariéry som veľa premýšľal o tom, načo sú vlastne klaviristi potrební. Nebolo by jednoduchšie zapínať a vypínať cédečka? Ušetrili by sa mzdové náklady aj hracie aparáty. Problém by zrejme nastal v tom, že so živým strojom je ľahšie manipulovať, ako s tým ozajstným…
Svoju „kariéru“ však neľutujem. Zažiť mechanickú a ubíjajúcu prácu vysoko kvalifikovaného hudobného robota je neopakovateľná a veľmi poučná skúsenosť. Iba po vyslobodení z nej začne mať človek hudbu – skutočnú, pravdivú, intenzívnu, obsažnú, nepŕznenú, neprispôsobenú, tvorivú, dramatickú, lyrickú, radostnú, smutnú, takú, onakú… – ozaj rád.
Tamás Horkay