Slovenský parlament odobril zákaz propagácie komunistickej ideológie
U nás správy už nemajú váhu. Tu vzniká nová strana, tu zaniká a štiepi sa stará, hor sa do EÚ, byť v Severoatlantickej aliancii je pomaly najhorúcejším snom každého Slováka, jeden škandál za druhým, podnikateľské dane sa znižujú, spotrebné zvyšujú, zdravotníctvo v kolapse, reálne príjmy väčšiny stagnujú alebo klesajú.
Nič nové.
Zato desiateho júla 2002, krátko pred osemnástou hodinou sa na bratislavskom Hradnom vrchu písali dejiny. Vtedy v málo dôstojnej budove ešte menej dôstojného zákonodarného zboru našej mladej republiky prebehlo absolútne najnedôstojnejšie hlasovanie v jej dejinách, hlasovanie č.601 poslednej schôdze tohto volebného obdobia.
Hlasovanie o zmene Trestného zákona č.140/1961 Zb., presnejšie povedané vsunutie nového ustanovenia, podľa ktorého má byť odteraz trestné nielen ospravedlňovanie zločinov „komunizmu“, ale aj propagovanie komunistickej ideológie, a ten, kto sa tohto, odteraz trestného činu dopustí, potresce sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.
Pod rúškom noci
Neuveriteľné, hrôzu naháňajúce, absurdné, tyranské?
Ale pravdivé. Slovenská republika na prahu desiateho výročia svojej existencie sa de jure stáva – a modlime sa, aby sa nestala aj de facto – prvou krajinou stredno-východnej Európy a hádam i sveta, ktorá svoje staré totalitné zriadenie úspešne transformovala – ach, aké módne to zaklínadlo! – na totalitu novú, len s opačným znamienkom. Do roku 1989 sme boli deklarovane socialistickou republikou, s ústavne zaistenou vedúcou úlohou komunistickej strany. Od roku 2002 sme síce stále republikou so sociálne-trhovou ekonomikou (slovko „sociálne“ už pokojne môžeme škrtnúť, veď nikomu nezabránilo v najväčšej sociálnej devastácii minulého storočia), no s hrozivým zákazom nahlas vyslovovať myšlienky, ktoré by voči tomuto systému mohli byť alternatívou. Režim si na myšlienky uzurpoval monopol: tak, ako kedysi. A tak, ako to v dnešnej Európe nemá obdobu.
Niet divu, že tento hanebný akt prebehol tak rýchlo, tajomne, bez rozpravy, bez diskusie, takpovediac pod rúškom noci. Jeho aktéri sa veru nemajú čím pýšiť. Darmo by sme o tomto historickom hlasovaní hľadali významnejšie mediálne odozvy. Dokonca najpravejší pravoverno-pravicový denník SME sa o ňom na druhý deň zmienil iba akoby mimochodom. Nie, akt nových totalitárov neospevoval Hrabko, Tóth ani Kotian. Bodaj by! Museli by vyhlásiť svoje dlhoročné reči o demokracii a ľudských právach šmahom ruky za neplatné. To si nemohli dovoliť. Nie, v takej tichosti a rýchlosti, stranou dotieravého záujmu všemocných masmédií sa robí celkom iná, „špecifická“ práca. Pod rúškom noci sa kradne, lúpi a zabíja. Alebo sa prijímajú nedemokratické zákony.
Migaš, Weiss a ostatní
Je veľavravnou otázkou, svedčiacou o formálnosti našej parlamentnej demokracie (ktorá je v skutočnosti mediálnou partokraciou pre horných desať, či dvadsaťtisíc), či ctení zástupcovia ľudu – koľkí z nich sa môžu takto označiť bez najmenšieho ostychu! – vedeli vôbec, za čo v tú stredu o 17.42 hlasujú. Buďme dôverčiví a povedzme, že áno, že cynická nezodpovednosť poslancov NR SR má svoje hranice. Potom však tých 51 nemôže od histórie čakať žiadne ospravedlnenie; ani tých 21, ktorí sa zdržali, alebo tých 52, ktorí na hlasovanie neráčili prísť. Ich mená sa ocitnú na dejinnom pranieri a ich potomkovia sa raz, na lepšom a krajšom Slovensku budú hanbiť za chovanie svojich predkov. Najprominentnejším je CSc.Jozef Migaš, predseda tohto kolektívu nekompetentných zbabelcov, s odbornou kvalifikáciou na vedecký komunizmus; človek, ktorý nie tak dávno ešte chcel oprašovať Marxa, ktorého skoro všetky denníky majú za nenapraviteľného „boľševika“. Bravo, pán exsúdruh! Za druhého vodcu tohto neslávneho zoskupenia možno považovať známeho krásavca, formovaného nesmrteľnou tvorivou dielňou Ústavu marxizmu-leninizmu, Petra Weissa. Jemu hádam nestačí, aby on sám označoval za krvavého zločinca bývalý objekt svojich výskumov, V.I.Lenina, ale chce, aby tento názor pod hrozbou odňatia slobody zdieľali všetci ostatní.
Nezabudnime na ďalších demokratických ľavičiarov: páni Bohunický, Faič, či Šipoš zákaz propagácie komunizmu schvaľujú. Čo ak nejaký, od pápeža ešte pápežskejší inkvizítor (za komunistickú ideológiu možno považovať široké spektrum ideí: fantázii sa medze nekladú!) ho použije raz proti nim? Poslanecká suita SDKÚ a SMK snáď také problémy nemá, ani „liberál“ Budaj, „sociálny demokrat“ Krumpolec, či exľavičiar Tuchyňa. Ani neprítomní, vraj ľavičiari Angelovičová, Benkovský, Mesiarik, Presperín Aby sme však boli spravodliví, proti hanebnej novele TZ sa postavili zostávajúci poslanci SDĽ a zopár ich kolegov z HZD, HZDS a SNS, ako aj Peter Kresák.
Možno si poviete, načo sa toľko venovať osobám, veď tu ide o myšlienky, princípy, doslova o bytie či nebytie. Áno, aj. Ale realita je zložité a súvislosti viacvrstevné. Jednou takou, možno najmarkantnejšou súvislosťou je fakt, že zo 150 poslancov NR SR cca.85, čiže jasná väčšina bola členom bývalej štátostrany. Ako si len títo exsúdruhovia osvojili bývalú štátnu ideológiu, keď sa jej nielen bez problémov vzdali, ale najnovšie chcú jej propagovanie sankcionovať? Odpoveď: nijako. Ide o ľudí, ktorých označiť za „exsúdruhov“ je príliš lichotivé. Ide o karieristov, ktorým strnulé dogmy marxizmu-leninizmu boli dobré najmä k osobnému prospechu. Ide o ľudí, ktorí marxizmus, myšlienkovú sústavu socializmu a komunizmu vedome prźnili, diskreditovali, znemožňovali a zneužívali ako svoju legitimačnú ideológiu. V tejto chvíli nie je podstatné, či šlo o vysoko postavených príslušníkov nomenklatúry, o regionálnych byrokratov alebo radových členov, ktorí z času na čas odrecitovali nejaké frázy a inak im bol osud socializmu vcelku ukradnutý. Tak či onak, bránili „komunistickej ideológii“ v jej slobodnom, autentickom rozvoji pomocou tvorivých impulzov, reflektujúcich stále sa meniacu realitu; a robia to isté i teraz, iba z opačného konca politickej polarity, ako nezmieriteľní antikomunisti, nedemokratickí obhajcovia „demokracie“ a jedine správnej ideológie, tentoraz buržoáznej.
Stačí povedať…
A čo nám, slobodne mysliacim jedincom chýba do troch rokov basy? Ak ostaneme pri litere Trestného zákona, naozaj málo. Stačí spochybniť náš ponovembrový vývoj. Stačí nahlas povedať, že rovnosť ľudí má platiť aj v každodennom život, nie iba ako abstraktná právna rovnosť, v praxi sa ukazujúca ako hĺboká nerovnosť šancí. Stačí zakričať: zdaňte bohatých, daňové zaťaženie má byť symbolické pre nemajetných, zato vysoko progresívne pre stámilionárov! Stačí povedať: nespasí nás privatizácia, trh ani neobmedzená moc súkromného vlastníctva, za „slobodnú súťaž“ posvätená chamtivosť a princíp širokých lakťov, práve naopak, to nás vedie do stále zúfalejšej záhuby. (Zdá sa mi, že už v tejto chvíli porušujem zákon.) Stačí povedať: nechceme taký právny štát, kde právo platí iba pre bohatých, ktorí majú na advokátov, pre vulgárnych manažérov v modrých oblekoch, pre podvodníkov, skorumpovaných úradníkov a mocné skupiny kapitálu.
Alebo stačí povedať: pracujúci, buďte preboha konečne solidárni! Buďte solidárni navzájom, ale aj s nezamestnanými, ktorí zväčša naozaj chcú pracovať ale nemajú kde, buďte solidárne hutníci so šičkami a lepšie zarábajúci zamestnanci vo Volkswagene s chudákmi v baniach a družstvách, menej kvalifikovaní robotníci s námezdne pracujúcimi intelektuálmi! Iba naša solidarita dokáže otriasť bezhraničnou trúfalosťou pánov, riaditeľov, manažérov a kapitalistov. A buďte solidárni aj s ubiedenými Rómami, ktorí síce občas niečo ukradnú a nie sú ideálne upravení, ale nie iba vlastnou vinou sa dostali do svojej otrasnej chudoby v chatrčiach, a bez ľudskejšieho života pre nich budeme márne dúfať v lepší život pre nás. A buďte solidárni aj s pracujúcimi na ešte chudobnejšom Východe a bohatšom Západe, buďte internacionalisti, veď finančníci a priemyselníci sa veselo globalizujú, prečo sa nemôžeme globalizovať my, ľudia práce?
Stačí vykríknuť: zastavte toto nehorázne vykorisťovanie vo veľkých hypermarketoch i malých obchodíkoch, nech je zákon čo najtvrdší na podnikateľov, ktorí drinu iných „odmenia“ minimálnou mzdou, zato z nej ťažia svoje extrazisky! Stačí povedať: nechceme žiť v spoločnosti, kde vinou „svätosti“ trhu zomierajú pacienti, lebo diagnostické stroje sú drahé a je ich málo, lebo je málo sanitiek a záchranných tímov! Stačí povedať NIE systému, ktorého hybnou silou je zisk malej menšiny a modlou úbohý konzum väčšiny, na úkor ozajstných ľudských potrieb – kapitalizmu!
Nuž neviem, či tieto zámerne provokujúce myšlienky možno práve považovať za propagovanie „komunistickej ideológie“ a či by takého pána Langoša už neinšpirovali k podaniu trestného oznámenia… Pritom som sa vyhol kľúčovým tézam marxizmu ako politickej ideológie a všeobjímajúcej sústavy spoločenských vied. Takými sú učenie o triednom antagonizme a triednej štruktúre, alebo o nevyhnutnosti revolučnej zmeny, ktorá nasleduje na istom stupni spoločenského vývoja, kde sa kvantita odrazu mení na kvalitu a nastáva „skokový“ dejinný zvrat. Pravda, marxizmus v dávnejšej i nedávnej minulosti veľa utrpel nielen kvôli neblahému pôsobeniu jeho pokryteckých „kňazov“, ale aj mohutnej, víťaznej ofenzíve neoliberálnej teórie a praxe po páde reálneho socializmu. Napriek tomu na celom svete existujú väčšie i menšie skupinky – komunisti, trockisti, ba hoci aj radikálnejší socialisti – ktoré štúdiu a propagácii marxizmu, teda „komunistickej ideológie“ zasväcujú množstvo svojej sily a energie, opierajúc sa o hĺboké vnútorné presvedčenie. Nájdu sa dokonca aj na našom malom Slovensku. Privatizácia a vstup do NATO predsa nie sú svätým písmom a nemusíme ich odmietať iba z keynesiánskych alebo pravicovo-nacionalistických pozícií…
Chystá sa celonárodná inkvizícia, zákaz KSS, hon na čarodejnice, alebo „sa to takto nebude brať“? Alebo to bol predsa len omyl? Pomôže argument o legálnej existencii komunistických strán v západnej Európe? Pomôžu argumenty o medzinárodných záväzkoch, základných ľudských právach a slobodách? Existujú v tejto krajine ľudia, ktorí – ruku na srdce! – naozaj chcú ničiť ľudské životy, posielať ľudí do väzenia iba preto, že sa opovážili verejne snívať sen o krajšej, lepšej, spravodlivejšej, humánnejšej spoločnosti?
Potom ani Boh nám nepomôže…
Tomáš Horkay