Na rozdiel od bombastického, no bezútešne komerčného otváracieho ceremoniálu roka Európskeho hlavného mesta kultúry Košice ´2013 si organizátori povedali, že na záverečnom ceremoniále nepotrebujú „napínať svaly“. Svojrázny ceremoniál natiahli na týždeň a v dňoch 10.-16.12.2013 ponúkli rad skromnejších podujatí. Jedným z vrcholov konca EHMK malo byť uvedenie súčasnej slovenskej opery 66 sezón (14.-15.12.).
Očití svedkovia majú v živej pamäti amatérske faux-pas otváracieho ceremoniálu v podobe výpadkov ozvučenia, dlhých prestojov a všeobecného chaosu; človek v dobrej vôli očakával, že sa vedenie Košice´2013 z nich poučilo. Akreditáciu na 66 sezón som vybavoval z dôvodu zvedavosti, ako sa zo štylizovaného dokumentárneho filmu o košickom kúpalisku (kúpaliskách) mohla stať opera. Peter Kerekes je skúsený a uznávaný dokumentarista, ale film 66 sezón (2003) určite nie je jeho tvorivým vrcholom. Nevieme, ktorá z tých sezón bola prvá a ktorá posledná, ale úplne jasná nebola ani lokalizácia (divák mohol tušiť, že sa nakrúcalo na dnes už nefungujúcom „čéhačku“, nechýbali však ani časté zábery z parku medzi stanicou a mestom). Celkovo dokument pôsobí nesúrodým dojmom, niečo medzi lascívnou (miestami otvorene erotickou) banalitou a násilnou patetickosťou… Iste by sa naň už zabudlo, nebyť nových príležitostí EHMK a nášho ambiciózneho komponistu Mareka Piačeka, ktorý rád chrlí jeden hudobno-divadelný projekt za druhým na tie najfantastickejšie témy. Nič proti, veď zábava musí byť. Stála v našom prípade za to?
Opera je najvyšší hudobno-divadelný žáner, v ktorom sa takmer stále spieva a hrá, prípadne tancuje – v tom sa hádam všetci zhodneme. 66 sezón však permanentne striedalo hovorené monológy a náznaky dialógov s anglickými pesničkami. Takže opereta? Melodráma? Muzikál? Opera zaiste nie. Ozaj, prečo tá angličtina? Komu sa ňou chceli autori libreta Kerekes, Piaček a Martin Ondriska zaliečať, medzinárodnému publiku, húfne sa valiacemu zo všetkých svetadielov? Mala dať projektu punc svetovosti, kozmopolitnosti? Na väčšinovú maďarčinu z dokumentu si autori libreta netrúfli… Pričom mohli použiť hoci aj esperanto, základnou povinnosťou tvorcov bolo zabezpečiť slovenské titulky. Nestalo sa, čo považujem za jeden z najväčších prehreškov projektu.
Samotné libreto poskytuje výber z najvtipnejších, reprezentatívnych hlášok a výpovedí z dokumentu. O dejovej línii však ťažko hovoriť; spomínanie starej mamy na svoje mladé roky, tajuplné zaprisahávanie starého rádioamatéra a ďalšie náhodné momenty zo života radu neznámych postáv mohli síce vzbudiť empatické úsmevy, no v horšom prípade direktívne oslovovali diváka svojim jalovým historizovaním. Pokiaľ ide o réžiu (Silvia Daubnerová), scénu a kostýmy (Katarína Holková), tie patria k pozitívnejším stránkam projektu. Podľa Kerekesovho vyjadrenia bol režijný koncept vynikajúci a spočíval vo využití veľmi širokej scény ako princíp multiekranu vo filme, kde sa v niekoľkých oknách odohrávajú hlavné a vedľajšie deje. Základnou determinantou projektu bolo jej situovanie do priestorov Kunsthalle, čiže starej krytej plavárne v Košiciach. Umiestnenie orchestra do vypusteného bazénu, plného neodhrnutého lístia pôsobilo groteskne príťažlivo: jediným problémom zostalo, že práve orchester sa stal opticky (a bohužiaľ, aj akusticky) najnosnejším prvkom predstavenia, kým herci a speváci sa menej nápadne potulovali mimo bazénu…
Piačekova hudba vyvolala veľmi sympatické reakcie publika. Toho publika, ktoré bolo skoro uzavreté, akoby na pozvánky, takmer len zasvätení a účastníkom blízki – veď si predstavte, že na druhé predstavenie sa predali „až“ štyri lístky! Je potrebný presvedčivejší dôkaz o nezvládnutí marketingu? Ale späť k Piačekovi. Jeho rukopis nadväzuje na najlepšie roky Malomestského komorného orchestra Požoň sentimentál. Miestami je to vydarená, vtipná a ohnivá populárna muzika, skvele zapadajúca do intencií filmu. Ako filmová hudba výborné, ako hudobné divadlo už veľmi problematické… Občas sa ozval príjemný džezík, hudobníci sa dobre bavili, konečne sa nemuseli trápiť so zložitým frázovaním a náročnou súhrou. Inštrumentácia zdvojovala vokálne hlasy, faktúra bola veľmi jednoduchá, melodika banálna, len harmónia hemžila nespočetnými chromaticko-terciovými spojmi. Veru, nadužívanie spodnej medianty svedčí najskôr o invenčnej bezradnosti a veľmi často ho vídať vo filmovej hudbe (kde je veľa peňazí a málo muziky, všakáno). Podobné, chladne kalkulované ťahy však na laického diváka pôsobia tak „zmyslovo opojne“, ako odhalené krivky dámskych tiel na kúpalisku…
A čo spev, výkony, interpretácia? Dostávame sa k najväčším nedostatkom produkcie. Niežeby bol výber spevákov a hercov málo dôsledný, veď sa združili z rôznych divadiel a miest a ani výkonu orchestra a členov zboru Štátneho divadla Košice pod vedením Mariána Lejavovu nemožno adresovať zásadné výčitky. Problém spočíval v amatérskych podmienkach naštudovania, v jednej skúške a dvoch generálkach a v následnej nesústredenosti, nepresvedčivosti súhry, vokálnych i hovorených vstupov a hereckých akcií… V tejto súvislosti treba spomenúť mená supervízie (Silvia Hroncová) a koordinátora projektu (Margareta Klimáčková) a položiť otázku, prečo nemal proces naštudovania potrebné parametre. Prečo vedenie EHMK nezabezpečilo primerané podmienky na realizáciu projektu, ktorý prezentovalo div nie ako svoju vlajkovú loď? Prečo nedovolilo účelnejšie využiť svoje luxusne zreštaurované Kunsthalle? A napokon: prečo nezabezpečilo vhodné ozvučenie? Jedenástim vokálnym sólistom totiž nebolo počuť ani jedno slovko, spievali v bledej tieni orchestrálneho molocha. „Práca“ zvukových technikov ozaj hraničila so sabotážou. Ostávala však stále možnosť priniesť projektor, plátno a zapnúť titulky. Možnosť, ale aj povinnosť, bez ktorej už dnes operné predstavenie vari ani neexistuje. S výnimkou 66 sezón.
Vedenie Košice´2013 by istotne urobilo lepšie, keby skomponovaním opery poverilo niektorého z košických skladateľov. Apropos: nezaregistroval som ani jednu objednávku nového hudobného diela z príležitosti EHMK pre domáceho skladateľa… Asi neexistuje výrečnejší dôkaz o zlyhaní jeho manažmentu pre oblasť hudby.
Tamás Horkay