Sobota 3.12. – 19:30
Grigory Sokolov bol magnetom tohtoročných BHS. Hoci u nás nevystúpil prvý raz, jeho vystúpenie v Historickej budove SND sa stretlo s enormným záujmom. Rodák z Leningradu (1950) sa na Západe presadzoval len pomaly, dnes však už patrí do elitnej skupiny špičkových svetových klaviristov, permanentne dobíjajúcich najvýznamnejšie svetové pódiá. Steinway mu na želanie priniesli z Viedne a na presný program koncertu sme museli čakať do poslednej chvíle. Napriek týmto „hviezdnym maniéram“ je Sokolov celou svojou bytosťou typom antihviezdy. Vyžaruje asketickú posadnutosť hudobným textom. Jeho tvár sa vyhýba úsmevu, reč jeho tela – „neverbálna komunikácia“ – sa obmedzuje na najnevyhnutnejšie úkony. Medzi skladbami nevstáva, bez potlesku a vydýchnutia pokračuje v predsavzatej línii až do konca (alebo do prestávky).
Sokolov je ojedinelým a osamelým zjavom. Na program koncertu zaradil Bacha a Brahmsa, barokového syntetika a s ním spriazneného konzervatívneho romantika. Bola to monumentálna dramaturgia: najprv Bachova zbierka Klavierübung, obsahujúca Taliansky koncert a Partitu h mol, po prestávke Brahmsove Variácie a fúga B dur na Händlovu tému a Intermezzá op.117. Veľkolepej dramaturgii zodpovedali veľkolepé línie, veľkolepé tektonické oblúky. Počuli sme akoby röntgenové snímky hudobných štruktúr, boli sme svedkami bolestných aktov znovuvytvárania (to je pravá konotácia slova interpretácia). Vznikali neuveriteľne jasne a presne odlíšené hudobné vrstvy, a to priamo pred našimi očami a ušami, akoby sa hudba naozaj vtedy rodila! Vyskytli sa miesta, kde som sa až obával, že ide o pamäťový výpadok – s takou zdanlivou neistotou formoval Sokolov nastupujúce frázy, aby ich s o to rozhodnejšou dôslednosťou doviedol k expresívnym vrcholom!
Sokolov je úsporný. Úsporný, čo sa týka telesných pohybov, prvoplánovej emociálnosti, pedalizácie či nezáväzného pohrávania sa s hudbou. Zo svojej potenciálnej zásoby farieb však rozdáva plným priehrštím. Nezažil som ešte toľko nenapodobiteľného, dokonale zrozumiteľného pianissíma v spojení s hlboko senzitívnym ponorom do esencie hudby. Klavirista sa však nevyhýbal ani vyslovene nepríjemným, ostrým, vyhrotene naturálnym farbám – a ani zmyselného trblietaniu. Tak obrovský rozsah farieb, toľko reflexívnej subtílnosti a kontemplácie! Rysoval sa až náznak akejsi intelektuálnej „vydumanosti“, špekulatívnosti koncepcie; Sokolov však podobné nebezpečenstvo negoval váhou a sugestivitou subjektívnej zaangažovanosti, ponorením vlastného Ja do hudobnej transcendencie. Tak, ako nebezpečenstvo hroziacej destabilizácie, spôsobené intenzívnym modelovaním menších celkov vyvážil nesmierne napätým ťahom celého komplexu.
Sokolovov Bach rozozvučal striedavo organ a klavír. Hlásili sa známe registre, ožili mixtúry, osamelé flauty, alikvóty, španielske trúbky i jadrné pléna. Množstvo jemných zvukových prechodov, fascinujúco modelovaných dynamických amplitúd a nebadateľne dávkovanej pedalizácie zas zdôraznilo druhú, špecificky klavírnu stránku. Dostatočne veľkorysá agogika sledovala logiku hudobného textu a nikdy nebudila dojem neštýlovosti. V Brahmsovi sa dostali k slovu aj oslňujúca – ani náznakom však samoúčelná – virtuozita, symfonická plnosť zvuku, mohutné kontrasty a gradácie. Pokiaľ ide o spevnosť, tá pod Sokolovovými rukami pripomína menej bel canto, ako výraznú deklamáciu takého Dietricha Fischer-Dieskau. Tónová kultúra Sokolova, tá už nie je kultúrou, ale rovno civilizáciou…
Po strhujúco virtuóznych, extrémne ťažkých Brahmsových variáciách sa Sokolov sotva nadýchol a – to šokovalo – intonoval jeho tri pomalé intermezzá. Práve tie mi poskytli najexkluzívnejší zážitok. Zneli ako katarkticky zomknuté malé drámy s rekapituláciou skúseností života zo šiestich desaťročí. Po nich sa mi zdalo až neslušné tlieskať; vhodnú chvíľu sa žiadalo len ticho sedieť a so sklonenou hlavou rozjímať. Kričať okamžité „bravo“ mohlo byť len aktom povrchnej nerozvážnosti. Veď ovácie mohli majstra Sokolova potešiť ešte po šiestich prídavkoch! A mohlo ich byť možno aj viac (hoci viac ako päť prídavkov si zo žiadneho koncertu nepamätám), nebyť toho, že už nevládalo počúvať samotné obecenstvo. A neboli to hocaké prídavky! Nebolo to žiadne uvoľnené „odreagovanie“, ale pokračovanie v sústredenom, naplno podanom výkone. Ďalšie náhľady do interpretačnej poeticky Sokolova, ďalšie odtiene jeho zvukovo-výrazovej charakterizácie, ktoré sa rozvinuli v skladbách od Schumanna, Rameaua, Byrda…
Zažili sme klavírneho filozofa a básnika v jednej osobe.
Tamás Horkay