Voľné rozprávanie, inšpirované skúsenosťami z Otvoreného víkendu v dielni Cantemus
Keď niečo niekde v súčasnosti veľmi dobre funguje, vôbec nie je bežné, že sa aktéri o to podelia s inými. Vedieť znamená vládnuť, nezištne poskytnúť know-how, tajomstvá úspešnej práce sa dnes jednoducho nenosí. Lídri Základnej školy Zoltána Kodálya a zborovej dielne Cantemus v Nyíregyháze to videli inak a v dňoch 23.-26.4.2009 už druhýkrát usporiadali vzrušujúcu sériu prednášok, workshopov a koncertov s názvom Otvorený víkend v dielni Cantemus.
Prvýkrát počuť spievať Detský spevácky zbor Cantemus, azda najdôležitejší pilier zborovej rodiny s rovnakým názvom, pozostávajúci zo žiačok spomenutej základnej školy do 14 rokov by som prirovnal nadýchnutiu sa čerstvého vzduchu vo výške 2000 m nad morom po dlhom úmornom pobyte v továrenskej štvrti. Odvtedy využijem každú možnosť, aby som sa mohol osviežiť touto fantastickou zmesou nefalšovanej detskej nevinnosti a nekompromisnej profesionálnej úrovne, o ktorej bude v ďalších riadkoch reč.
Pred zmenou politického systému v roku 1990 bolo v Maďarsku niekoľko stoviek základných škôl s rozšíreným vyučovaním hudby a spevu (tzv. Kodályových škôl), dnes ich je niekoľko desiatok. Napriek tomu a vďaka odkazu veľkého mága hudobnej pedagogiky, Zoltána Kodálya je Maďarsko stále zborovou veľmocou. Ním založený typ školy je najlepšou garanciou zachovania a rozvíjania kultúry zborového spievania. V Kodályovej škole deti každý deň vnikajú do nekonečnej ríše hudby bezplatným hudobným nástrojom, ktorý majú v hrdle. Ale dosahujú nadpriemerné výsledky aj v ostatných predmetoch. Kodályova škola v Nyíregyháze vychovala tiež najlepšieho matematika, fyzika a recitátora krajiny! Na poslednom celoštátnom zisťovaní kompetencií (obdoba nášho Monitoru) skončila na celkovom druhom mieste. Toto nepotrebuje komentár. Nie sú však na zahodenie ani výsledky v športových súťažiach a vysoká priemerná fyzická kondícia žiakov (skoro každý z nich sa naučí plávať!), čo priaznivo ovplyvňuje aj ich vokálno-interpretačné kompetencie.
Dénes Szabó (1947, Makó) na prvý pohľad pôsobí mimoriadne plebejsky a rustikálne. Sám pripomína, že ako dieťa sa chcel stať samostatným roľníkom… Potom sa stal na miškoveckej vysokej hudobnej škole flautovým umelcom; božská prozreteľnosť a peripetie osobného života ho zaviedli do centra Szatmársko-Berežskej župy, Nyíregyházy v roku 1969. Učiteľom spevu sa stal náhodou. V mladosti priam neznášal počúvať zborový spev.
„Pamätáte sa na ľudové rádio, čo išlo po drôte? Z toho počúvať zborovú hudbu, to bol Ausschwitz! Ale dnes už viem prečo. Speváci stáli k sebe čo najbližšie, asi aby videli navzájom do nôt.“ Z toho vznikol tzv. bodový zvuk, škaredá zhutnená masa ľudských hlasov.
Dénes Szabó však na neskoršiu radosť odbornej a laickej hudobnej verejnosti svoj osud prijal a začal pracovať s deťmi, ako najlepšie vedel. Zásadový (priam fanatický) prístup, láska k učeniu a hudbe a vrodené pedagogické nadanie postupne prinášali ovocie. Prvý medzinárodný úspech so svojim zborom Cantemus dosiahol v roku 1979. Dnes zdobí vitríny školy už takmer stovka takýchto ocenení, z toho polovica prvých miest.
Čo Cantemus vlastne znamená? Po latinsky je to: Spievaj! Toto meno vtedy už svetoznáme teleso dostalo po jedným z mnohých úsmevných epizód, keď hlásateľ súťaže vo Fínsku nedokázal v maďarčine správne vysloviť názov Detského zboru základnej školy číslo štyri v Nyíregyháze. Druhé famózne teleso zborovej rodiny, ženský spevácky zbor Pro Musica vznikol zo spontánnej túžby bývalých žiakov školy pokračovať v spievaní; jeho dobré meno strážia desiatky nahrávok. Detský zbor Cantemus a Dievčenský zbor Pro Musica rozdeľuje najmä hraničná línia 14 rokov. Nakoľko v oboch zboroch spievajú výhradne dievčatá, syn Dénesa Szabóa, Soma neskôr založil samostatný chlapčenský zbor Cantemus a dospelý miešaný zbor Cantemus, ktoré sa kvalitou postupne vyrovnávajú dievčenským zborom. Ďalší členovia zborovej rodiny pozostávajú z mladších žiakov školy. Každý žiak je členom minimálne jedného zboru…
Takáto kvalita, to môže vyvolať aj závisť. Pokiaľ by z nej vyplynulo dosiahnutie podobnej kvality inde, bolo by to v poriadku. Lenže to znamená polstoročie tvrdej práce. Potom už takáto inštitúcia môže mať aj adekvátnu hypermodernú budovu, morálnu a finančnú podporu mesta a štátu, bezpodmienečnú priazeň rodičov. Pozvánky na vystúpenia a festivaly prichádzajú na bežiacom páse z celej krajiny, ba celého sveta. Japonsku je pomaly druhým domovom pre Cantemus, dirigovali ho okrem iných aj Seiji Ozawa či Leonard Bernstein. Jeden z najvýznamnejších súčasných skladateľov v Maďarsku Miklós Kocsár napísal desiatky skladieb pre zbor a vzťah medzi nimi je viac než dôverný. Napriek svojmu pohnutému veku bol hosťom aj otvoreného víkendu.
Čo je tajomstvom tohto fenoménu? Osobnosť Dénesa Szabóa, vyhlásil by nejeden bez rozmýšľania. Bezprostrednosť, originalita a skromnosť spojené s nekompromisnou odbornou náročnosťou, neúnavným pracovným nasadením a ďalšími vyššie uvedenými pozitívami. Silné osobnostné vyžarovanie (ktoré medzitým „nakazilo“ celú inštitúciu) zaujme človeka hneď, ako začuje Dénesa rozprávať. Na koncertoch takmer vždy sám zabezpečuje aj improvizované sprievodné slovo. Podľa neho každé publikum dokáže prijať klasickú hudbu – ak je dobre podaná!
Súčasťou tajomstva je však zrejme aj určitá izolácia. Hádam nie je násilnou paralelou prirovnať 29-ročnú odlúčenosť Josepha Haydna v Eisenstadte k rozvinutiu nyíregyházskeho zázraku, ďaleko od budapešťských turbulencií a politických tlakov. A to sme ešte nehovorili o samotnej Kodályovej metóde.
Najkrajšie na nej je, že v užšom zmysle nie je metódou. Tak sa nazýva len pre jednoduchosť. Je to široký komplex ideových, etických a hudobnoteoretických východísk. Napríklad vnútro človeka a ľudský kolektív šľachtiaca tradícia zborového spievania. Zásada, že deti je nutné od útleho veku vychovávať pomocou kvalitného hudobného materiálu, čomu po každej stránke vyhovuje ľudová pieseň. Relatívna solmizácia nie je samoúčelným týraním, ale rozvíja čistotu intonácie, vnútorný sluch, hudobnú predstavivosť a muzikalitu.
Hodina spevu a hudby má prinášať radosť, nie utrpenie. Na otvorených hodinách solfeggio (szolfézs), čo znamená kombináciu intonácie a hudobnej teórie s príležitostnými hudobnohistorickými informáciami nám to učitelia názorne predviedli. Vôbec, kde inde sa odvážia cudzím ľuďom nazrieť do procesu vyučovania? Vidieť toľko odborne podloženého (nie náhodného, v štýle „len aby nám bolo dobre“) kreatívneho prístupu v rámci jednej hodiny by určite prospelo všetkým učiteľom hudobnej náuky a výchovy u nás.
Ako je to s čistou intonáciou? Môžeme ju prirovnať k úplnemu zatmeniu Slnka. Nie je podstatný rozdiel v tom, či je zatmenie 98 alebo 99 percentné. Ale ak je stopercentné, stáva sa zázrak! O toto sa musíme snažiť aj vo viachlasnom speve. Rozvinutý vnútorný sluch, prirodzené nasadenie tónu, správne dýchanie a výslovnosť, maximálna sústredenosť, sledovanie a počúvanie sa navzájom. Keď to dokáže každý jeden člen zboru, nastane úplne zatmenie Slnka a poslucháča ovládne „husia koža“.
Počas otvoreného víkendu sme prišli do styku s neuveriteľným kvantom užitočných informácií, ktorých podrobný rozbor by vyžiadal rozmery knihy. Usporiadatelia dbali na najmenšie detaily bez akejkoľvek mechanickosti. Všade vládla pohoda a zištnosť. Povznesenú náladu sviatočno-všedných dní mal narušiť len Dénesov neopakovateľný humor. „Hodiny spevu budú smrteľne nudné, nevadí, aj keď zaspíte. Budú zato dobré koncerty, chutné pivo, víno, káva, nealko a pre chorých minerálka!“ Citujeme z úvodného príhovoru, sprevádzaného hlasným smiechom obecenstva. „Od zajtra poobedia sa zborovňa zmení vo festivalovú krčmu, tam sa môžete dozvedieť najviac odborných tajomstiev!“ Duch „krčmy“ zodpovedal duchu inštitúcie. Čosi také, aby čapovala jedna zo sólistiek som ešte vskutku nevidel…
Na záver len krátko spomeňme prednášky oboch Szabóovcov o interpretácii zborovej tvorby B.Bartók a Z.Kodálya, seminár o súčasnej zborovej hudbe v prítomnosti niekoľkých skladateľov či workshopy o problémoch dirigovania v praxi, vždy za účasti niektorého zo speváckych zborov rodiny Cantemus. A samozrejme koncerty. Večerné, poobedňajšie, školské, verejné. Nezabudnuteľné bolo najmä vystúpenie Pro Musica a miešaného zboru Cantemus v tokajskej synagóge, kde – sťa by šľahačka na torte – po zvládnutí „domácej úlohy“ sme sa aj my, účastníci na okamih stali súčasťou veľkej zborovej rodiny. Až keď som ju opustil a ocitol sa v dezilúzii vlastnej skutočnosti, uvedomil som si, že som sa nachádzal v hudobnom raji.
Rozhovor s Dénesom Szabóom, vedúcim zbormajstrom zborovej rodiny Cantemus
Veríme, že spievajúci človek je šťastným človekom
V maďarskej Nyíregyháze sa v priebehu niekoľkých desatročí vytvorila akási rodina speváckych zborov od chlapčenského, dievčenského a ženského cez komorných sólistov až po miešaný zbor, ktorá svojou neprekonateľne čistou intonáciou a štýlovým prednesom dokáže očariť celý svet. Hlavou tejto rodiny je povestný „čarodejník“ a žijúca legenda zborového dirigovania, držiteľ najvyššieho štátneho vyznamenania Kossuthovej ceny Dénes Szabó.
Zborová dielňa Cantemus sa v maďarských a zahraničných odborných kruhoch dávno stalo pojmom. Čo sa za týmto úspechom skrýva?
Mohol by som povedať, že odpoveď je jednoduchá: Kodályová metóda. Tá je v našom vedomí latentne prítomná už skoro celé storočie, priniesla svoje ovocie a dnes na základe politickej vôle začína vädnúť. Všetko, čo sa u nás v Nyíregyháze deje, vyplýva z Kodálya a jeho ideí. Keď je to dobré, tešme sa tomu.
Pripomeňme, že táto zborová dielňa funguje v rámci základnej školy s rozšíreným vyučovaním hudby a spevu, ktorú ako školský typ založil práve Zoltán Kodály.
On si už začiatkom minulého 20.storočia všimol, že nekultúrnosť národa dosahuje veľké rozmery a chcel do toho nejako zasiahnuť. Aj keď stále mal veľa práce, ešte aj počas vojny v bunkri pracoval na inštruktívnych cvičeniach, ktoré neskôr mali mladých ľudí zasvätiť do tajov hudby. Po vojne so svojimi spolupracovníkmi z týchto myšlienok a východísk vytvorili ucelený systém a v roku 1953 vznikla v Kecskeméte prvá škola spomenutého typu. Podľa Kodálya nejde o hudobnú školu, ale o takú, v ktorej v súlade s antickými ideálmi vyvážene a na vysokej úrovni aj pomocou umení vychovávame ľudského ducha. V Nyíregyháze sa prvý pokusný ročník rozbehol v roku 1958. Sám tu pracujem „iba“ 40 rokov a každý deň znova obdivujem, aké neuveriteľné možnosti poskytuje Kodályova metóda pre výchovu ľudskej duše.
Môžeme vlastne vyhlásiť, že Kodályova škola v Nyíregyháze je sama zrealizovanou Kodályovou metódou. Keď sa to podarilo uskutočniť tu, bolo by logické očakávať podobné výsledky aj inde. Podľa Teba tomu tak prečo nie je?
Ale veď sú aj inde porovnateľné školy. Kodályov storočný sen bol, aby bola každá škola takou, akou je dnes naša. Prečo to ide v celoštátnom kontexte dolu vodou, na to sa musíme spýtať politikov. V Maďarsku tento typ školy na početných miestach úspešne fungoval, i keď sa neraz vyskytli deformácie – zodpovední ľudia možno nie celkom pochopili pôvodné Kodályove myšlienky. Tieto nedostatky sa potom nafúkli a namiesto nápravy ich chceli rovno rušiť.
Poznáme slávny Kodályov výrok: nie je podstatné, kto je riaditeľom opery v Budapešti, ale kto je učiteľom spevu v Kisvárde. Pretože zlého operného riaditeľa kedykoľvek odvolajú, ale zlý učiteľ spevu je 40 rokov neodvolateľný a nesprávnou aplikáciou princípov môže celé generácie zniciť. Súhlasím s Kodályom, že do týchto škôl treba posielať uvedomelých a odhodlaných ľudí, ktorí sú vyrovnaní s jeho ideami, ktorí to nevzdajú pri príchode prvých ťažkostí. Našťastie učitelia našej školy za posledných 40 rokov svojim nadaním a úsilím prispeli k rozkvetu zásad Kodályovej metódy.
Sám to môžem dosvedčiť. Na koncertoch až bije do očí, že sa účastníci z vystúpenia tešia a ani na chodbách počas prestávok som si nevšimol inde bežné prejavy detskej agresivity či nevychovanosti. Existuje vedecká štúdia o tom, ako ovplyvňuje psychiku a ďalšiu životnú cestu dieťaťa fakt, že navštevovalo Kodályovu školu?
Áno, existujú také štúdie, napríklad od Kláry Kokasovej či Csabu Pléha. Dokazujú, že deti navštevujúce Kodályovu školu v oblasti najrôznejších schopností ďaleko prevyšujú svojich rovesníkov. Nemyslím na spev, ale na iné predmety a zaujímavé fyziologické vlastnosti, ako je napríklad koordinácia rúk. Experimenty, ktoré boli vykonané u nás priniesli v tomto zmysle až šokujúce výsledky. Ale aj výskumy ďalších bádateľov potvrdzujú, že štúdium hudby v útlom veku významne napomáha intelektuálnemu vývoju mozgu.
Ďalšou oblasťou bádania bola sieť sociálnych skupín. Viacerí vedci zistili, že deti navštevujúce Kodályovu školu neskôr disponujú omnoho komplexnejším systémom sociálnych vzťahov, ako je priemer. To znamená, že takéto deti budú pre spoločnosť oveľa užitočnejšie. V jednotlivých hudobných triedach bol systém vzťahov až neprehľadne zložitý, mnohofarebný a rozvetvený, čo je najlepším príkladom spoločenskej solidarity.
Kodályova metóda sa nestretáva s jednoznačným súhlasom ani v dnešnom Maďarsku. Napríklad značná časť odbornej verejnosti odmieta solmizáciu. Aký máš názor na to, že aj renomovaní odborníci prejavujú nepochopenie pre významné zložky Kodályovej metódy?
Môj názor je, že títo ľudia nepoznajú Kodályovu metódu. Kedysi nazbierali zlé skúsenosti a keďže sú veľmi individualisticky založení, zásadne zabúdajú na spoločensko-komunitný aspekt Kodályových myšlienok a súdia z najprísnejších odborných pozícií. Kodályove texty však nečítali alebo ich nechcú pochopiť.
Kodály chcel kultúrne povzniesť celý národ, celú spoločnosť a postaviť ho na roveň vyspelých európskych národov. Solmizácia je pomôckou k tomu, aby si tento národ bez diskriminácie mohol osvojiť schopností, ktorými môže vstúpiť do nevyčerpateľnej ríše hudby bez nutnosti absolútneho sluchu či osobitého nadania. Podľa Kodálya je hra na hudobnom nástroji vymoženosťou pre menšinu. Vychovať celú spoločnosť možno len spevom, pretože každý má v hrdle bezplatný inštrument, ktorým dokáže privlastniť všetko od jednohlasného gregoriánu po polyfónne majestáty. Nemusí platiť nič, a pravdepodobne tu je pes zakopaný.
Už dávnejšie mám podozrenie, že nevyslovenou, zato najväčšou výhradou proti Kodályovej metóde je fakt, že sa na nej dá ťažko zarobiť. U nás deti potrebujú prakticky len ceruzku a papier a niekedy ani to nie (pretože „intonujú“ svojimi rukami, pozn.aut.). Mnohí by boli radi, keby sme draho nakupovali Orffov inštrumentár alebo sa do výučby dostali iné veľmi drahé hudobné nástroje, z čoho by bolo možné vyťažiť zisk. Kodály však nezohľadňoval obchod a profit, ale záujem spoločnosti a národa a pracoval na tom, aby sme najmenšou materiálnou investíciou dosiahli najväčšiu radosť a výsledky.
Preto si myslím, že pohyblivé „do“, čiže relatívna solmizácia, ktorá je vystavená najväčším útokom je zároveň najspásonosnejšou cestou pre rozvinutie hudobného sluchu aj menej nadaných ľudí tak, aby sa im otvorili najkrajšie hudobné detaily. Pomocou relatívnej solmizácie, pomocou vzťahu „do-so“ a „la-mi“ možno najautentickejšie vycítiť najdôležitejšie odstredivé a dostredivé procesy, fungovanie napätie a uvoľnenia v hudbe, čo človek s absolútnym sluchom v systéme absolútnych tónov nemusí tak jasne počuť. Živá hudba, prameniaca v prírode, ktorej súčasťou je aj človek sa pohybuje totiž práve v spomenutej relačnej sústave. Existuje šéf a jeho podriadení, existujú vnútorné pravidlá. Tu sa však už dostávame do priestoru, ktorý je momentálne najväčším problémom pre spoločnosť. V nej teraz neexistuje poriadok, smerovanie, oporné body, tonika ani dominanta. Preto mnoho ľudí nevie, ako žiť svoj život, akí sú nešťastní. Vo svete hudby je to úplne jasné a pravidlá solmizácie jednoznačne osvetľujú kozmický systém, v ktorom sa človek bezpečne orientuje.
Nerád by som zabudol na priestrannú, priateľskú atmosféru budovy, ktorá istotne inšpiruje tu prebiehajúce učenie a prácu.
Pôvodne sme mali sídlo vo viac než storočnej budove Ignáca Alpára. Táto stará stavba so svojimi hrubými múrmi a klenbami jedinečným spôsobom napomáhala k tomu, aby sa v nej ľudský duch cítil dobre. V reštitučnom konaní sme ju museli opustiť a nechali ju v dosť zúboženom stave. Pri projektovaní novej budovy sme mali šťastie, lebo mladý architekt, ktorý vyhral tender bol našim bývalým rodičom a nálada pôvodnej budovy mu bola dôverne známa. Ako projektant bol zvedavý na náš názor, viedli sme niekoľko dlhých rozhovorov o našich očakávaniach. Zaiste aj v terajšej budove doľahne na prichádzajúceho človeka zážitok obrovského, rozľahlého priestoru, ktorý evokuje pocit slobody. Prirodzene sa s nami radil aj počas projektovania koncertnej sály a skúšobní.
Na začiatku som spomenul vysokú umeleckú úroveň členov zborovej rodiny Cantemus. Čo si myslíš o protiklade amatérskych a profesionálnych zborov, môže sa amatérsky spevácky zbor priblížiť ku skutočným profíkom?
Momentálne v tejto škole fungujú samé amatérske zbory, počas víkendu sme sa mohli stretnúť so šiestimi. Pozostávajú zo spevákov, ktorí disponujú všetkými pozitívami „amatérstva“, čiže úprimným oduševnením bez iného záujmu a navyše vlastnia aj odbornú pripravenosť profesionálnych interpretov. Kombinácia horeuvedeného spôsobuje mimoriadny efekt, čoho sú poslucháči často svedkom. Je ním však očarený aj samotný zbormajster. Takýto umelecký prejav neraz zahanbujúco prevyšuje niektoré profesionálne súbory, spievajúce z materiálneho záujmu.
Repertoár Cantemus je veľmi rozsiahly. Zaujalo ma, že takmer každú skladbu spievate naspamät a program zostavujete zásadne na poslednú chvíľu. Ako dokáže priemerne konštituovaný, inak vynikajúco spievajúci človek udržať v hlave takú kvantum hudby?
Mladší členovia sa rýchlo učia a majú dobrú pamäť. Dobre osvojené skladby im ostanú v hlave aj počas ďalších rokov. V staršom veku sú členovia pohodlnejší a viac siahajú po notách. Čo sa týka zostavenia programu koncertov na poslednú chvíľu, zbormajster sa musí vyrovnať s problémom, kto je zo spevákov práve prítomný a akým repertoárom disponuje. Ďalšia dôležitá vec je miesto vystúpenia, aké možnosti dáva prostredie. Čo sme sa dohodli o jedenástej, nemusí platiť o pol dvanástej a korekcie sú potrebné aj počas koncertov.
Nevšedné experimentovanie s priestorom, keď sa speváci premiestňujú temer po každej skladbe zrejme tiež nie je samoúčelné.
Poslucháč určite cíti, že tieto preskupovania sa dejú v jeho záujme, majú hudobný význam. Každé dielo má iné akustické vlastnosti, požiadavky a my sa im na mieste prispôsobujeme. Toto priestorové dolaďovanie prebieha na skúške. Ale môže sa stať, že na koncerte získame nové skúsenosti a vtedy robíme zmeny aj priebežne.
S obľubou spievate renesančnú hudbu a tvorbu 20.-21.storočia, ale diela klasicizmu a romantizmu trochu zanedbávate, prečo?
V 18.-19.storočí sa zborový spev a cappella dostal do úzadia. Všetky významné skladby z týchto čias predpisujú inštrumentálny sprievod. Prirodzene máme v repertoári aj diela klasicizmu a romantizmu, no dnes sme ich nezaradili (rozhovor sa uskutočnil po koncerte v tokajskej synagóge, pozn.aut.). Podstatné je, že prišli sme sem a nevedeli sme ani to, či budeme mať k dispozícii klavír.
Spevácky zbor predstavuje zázračnú príležitosť, pretože sa zaobíde bez akýchkoľvek hmotných prostriedkov a pomôcok. Napríklad dnes sme použili zborové pódium, ale ani to nebolo nevyhnutné. Nepotrebujeme dokonca ani veľkú súvislú plochu. Spomenutý klasicko-romantický štandard zanedbávame teda z dôvodu, že on je bez nejakého nástrojového sprievodu neodmysliteľný a to vec značne komplikuje.
Sleduješ kritiky o vystúpeniach, nahrávkach zborovej rodiny Cantemus a keď áno, aký máš k nim vzťah?
Hudobná kritika sa v súvislosti s našimi nahrávkmi objavuje zriedka. Jednak sa s nimi kritici príliš nestretávajú a ani my príliš neforsírujeme, aby sa s nimi stretávali. Výnimkou sú platne vydavateľstva Hungaroton, kde recenzenti prehovoria takpovediac služobne. Väčšinou sú reakcie pozitívne, aj po poslednej bartókovskej nahrávke vyšla až nadšene chváliaca kritika. Vyzdvihujú zväčša čistotu zvuku a technickú precizitu interpretácie. Viackrát sme sa teraz presvedčili, že prostredníctvom čistej intonácie, rozvojom vnútorného sluchu a vzájomného sledovania spevákov možno dosiahnuť celkom výnimočné prejavy vyváženosti. Podobne zvyknú chváliť sláčikovú sekciu viedenských alebo berlínskych filharmonikov či dychovú sekciu filharmonikov z Chicága.
Všimol som si, že sa nestrániš ani začlenenia ľahších žánrov a scénických prvkov do koncertných produkcií, z čoho majú deti očividne radosť. Čo si zároveň myslíš o silnejúcich tendenciách, podľa ktorých sa z piedestálu vysokého umenie máme znížiť k popovej hudbe s deťmi nachádzať spoločnú reč hoci aj prostredníctvom rapu alebo hip-hopu?
Podľa Kodálya sa nemáme k dieťaťu znížiť, ale naopak dorásť k nemu. Ani ja nedokážem byť múdrejší. Pohybové prvky na pódiu nie sú samoúčelné, ale vychádzajú z hudby. Tá vždy provokovala pohyby, zodpovedajúce jej napätiu; hudba a tanec, zvuk a gesto od praveku navzájom súvisia. Samoúčelné je naopak „šantenie“, v ktorom sa dnešná mládež vybíja (smiech). Dúfajme, že z toho časom vyrastú. Trochu sa za to aj hanbíme.
Vieme, že vždy smeruješ k najvyšším métam. Ako by si zhodnotil včerajší celovečerný koncert?
Celý otvorený víkend sme organizovali tak, aby sme sa vyhli potemkinovskému výkladnému princípu. Chceli sme ukázať, ako táto škola funguje bez akýchkoľvek podfukov. Na včerajšom koncerte sa zúčastnil stočlenný detský zbor Cantemus. Mohli by sme vybrať len polovicu najlepších a dosiahnuť vyššiu kvalitu výkonu. My sme však chceli ukázať, že kto sa do Kodályovej školy prihlási, je súčasťou komunity a my ho neopustíme len preto, že jeho nadanie nedosahuje úroveň najlepších. Aj ostatné zbory spievali v zložení, aké mali práve k dispozícii. Amatérskych spevákov nemožno donekonečna zaťažovať, preto vystupujú podľa istého zadelenia. Myslím si však, že poslucháči ani netušili, či spievali iní ľudia doobeda, poobede, večer alebo na druhý deň. Chce to samozrejme takú prípravu, aby rôzne skupiny mohli spievať vždy na prijateľnej úrovni. To, čo včera zaznelo, bolo určite elementárne, dobré a akceptovateľné.
Členovia zborovej rodiny sa zúčastňujú veľkého množstva súťaží, koncertov, festivalov. S akými organizačnými a materiálnymi prekážkami sa pritom stretávate?
Štyridsať rokov predstavuje veľkú tradíciu. Rodičia spravidla podporujú hudobné potešenie svojich ratolestí, pri zahraničných cestách v nemalej miere aj materiálne. S radosťou konštatujem, že sa nachádzame v stále lepšej pozícii. Niekoľko rokov nás oficiálne podporuje mesto Nyíregyháza, ale aj maďarský štát a ministerstvo. Naše zbory skutočné mantinely vo svojej činnosti už nemajú, jedine časový faktor je limitujúci. Pozvánok na vystúpenia je toľko, že to ohrozuje kvalitu prípravy. Momentálne máme najväčší problém s časom a to určuje, kam sa vo svete dobré meno inštitúcie dostane.
Na záver mi dovoľ položiť osobnú otázku. Máš ešte vo svojej odbornej kariére nesplnený sen?
Pravdaže. Spievajúce Maďarsko! Ja som sa s Kodályom nestretol, do celej záležitosti som sa dostal náhodou a odkryli sa mi nepredstaviteľné svety. Deň čo deň som spoznával nové divy jeho metódy tak, že som dovtedy nebol jej priaznivcom, nebol som takpovediac nainfikovaný. A keďže som dostal šancu zúčastniť sa tohoto zázraku, chcem ho nezištne ukázať aj iným, aby z neho mohli načerpať silu a uskutočniť to isté na svojich pôsobiskách. Keď som to urobil ja, dokáže to urobiť veľa iných, odo mňa talentovanejších ľudí.
Organizáciou otvoreného víkendu sme na seba nabrali len prácu. Investovali sme nevyčísliteľné množstvo energie, aby sa návštevníci cítili dobre a presne videli, kedy, čo a prečo sa deje, ako vzniká silná a odolná stavba veľkého systému. Veríme, že spievajúci človek je šťastným človekom. Chceme, aby si podľa nášho vzoru mysleli aj iní a inde, že má zmysel pracovať na tom, aby sme vychovali čo najviac šťastných spievajúcich ľudí. To bolo našim cieľom.
Tomáš Horkay