V ostatných vydaniach rubriky Analýza sme sa venovali najmä veľkolepým symfóniám a vokálno-inštrumentálnym kompozíciám. Tentokrát sme vzali na mušku dielo Antonína Dvořáka a konkrétne skladbu pre komorné obsadenie, ktoré veľký český tvorca zvlášť obľuboval: Klavírne kvinteto op. 81.
Na úvod niekoľko slov k druhovej špecifikácii. Dávne korene komornej hudby s klavírom nachádzame v barokových (najmä) triových sonátach s generálnym basom. V období hudobného klasicizmu získala navrch „čisto” sláčiková komorná hudba, prevažne sláčikové kvartetá, prípadne aj triá a kvintetá. Klavírne kvinteto (na rozdiel od klavírneho tria, ktoré vo veľkom komponoval Joseph Haydn a klavírneho kvarteta, z ktorých významné diela nachádzame u Mozarta) je dieťaťom hudobného romantizmu. Takmer vždy pozostáva zo sláčikového kvarteta so sprievodom klavíra, čiže dvoje huslí, viola, violončelo, klavír – jedinú, zato vskutku dôležitú výnimku predstavuje slávne Pstruhové kvinteto od Franza Schuberta, v ktorom figurujú len jedno husle a navyše kontrabas.
Prvým známym klavírnym kvintetom v uvedenom zložení je skladba od Roberta Schumanna v Es dur (1842). Nasledovali kvintetá od Johannesa Brahmsa (1864) a Césara Francka (1879), obe v f mol. Antonín Dvořák vytvoril svoje prvé klavírne kvinteto A dur v roku 1872, o pätnásť rokoch vzniklo ďalšie, v rovnakej tónine, ktoré je predmetom našej analýzy. Ako z horeuvedeného vyplýva, klavírne kvinteto je pomerne vzácny hudobný druh a nie náhodou je práve Dvořákovo kvinteto spomínané v jednom dychu s veľdielami od Schumanna a Brahmsa. Prirodzene, skladatelia sa k tomuto druhu obracali aj v 20. storočí.
Rozpisovať sa o Dvořákovom význame pre vývoj českej a európskej hudby v 19. storočí by bolo nosením dreva do lesa. Nechceme tu opakovať všeobecne známe hudobno-historické fakty a okolností (dva roky organovej školy, Komzákova kapela, Prozatimní divadlo, riaditeľstvo konzervatórií v New Yorku a Prahe, anglické ťaženia atď.), ale je potrebné zdôrazniť, že Dvořákovo majstrovstvo sa nerodilo ľahko, jeho úplne jedinečná, geniálna melodická invencia nebola samozrejmosťou od začiatku. Dvořák tvoril pomerne rýchlo a veľa, spočiatku pod vplyvom Beethovena a Schuberta: do roku 1878, keď nastal priam legendárny prelom s 1. radom Slovanských tancov vzniklo až 120 skladieb, medzi nimi Stabat Mater, Moravské dvojspevy, Klavírny koncert g mol, osem sláčikových kvartet a prvé štyri „nezrelé” symfónie.
Dvořák a Brahms
Treba určite vyzdvihnúť Brahmsov osobný a hudobný vplyv na Dvořákovú kariéru, a to aj v určitých hudobno-politických súvislostiach. Ako vieme, vďaka Brahmsovej priaznivej mienke na Dvořákové kompozície došlo k viacnásobnému udeleniu štátneho štipendia a nadviazaniu vzťahov s vydavateľom Simrockom, tým fakticky k európskej a neskôr i svetovej sláve. Brahms však na Dvořáka vplýval aj štýlovo a výrazovo: Máme na mysli ten bytostný „progresívny konzervativizmus”, orientáciu na staršie druhy, techniky a formy, expresívnu vrúcnosť a zádumčivosť, harmonickú komplexnosť, motivickú kombinatoriku a dôraz na intimitu, čo sa odzrkadlilo v obľube komornej hudby. Tesné väzby s Brahmsom sa podpísali aj na vyhranenosti Dvořákovej skladateľskej poetiky, ktorá sa blížila viac k tzv. klasicisticko-romantickej syntéze a preferovaniu absolútnej hudby, než k novoromantizmu (kam s istou rezervou patril Bedřich Smetana). Aj keď pre Dvořákovu univerzálnosť je typická, že ani programová a operná hudba mu neboli cudzie, avšak predsa len nie prioritné.
Komorná hudba a Dvořák
Všetci poznáme Dvořákove najväčšie symfonické (najmä Novosvetská), oratoriálne (Svatebni košile, Stabat Mater, Te Deum), operné (Rusalka) či koncertné (husľový a violončelový koncert) výkony, no z komornej tvorby bežnému poslucháčovi naskočí iba „Americké” sláčikové kvarteto op. 96, prípadne klavírne trio Dumky. Pritom vykazuje úctyhodný počet 37 skladieb (bez oboch serenád), z ktorých je dnes známych a dochovaných 31.1 (U Brahmsa je počet komorných skladieb s použitím sonátového cyklu „iba” 24.) Z týchto 31 kompozícií takmer polovicu, teda štrnásť tvoria sláčikové kvartetá a desať skladby s klavírom, medzi nimi dve kvartetá, dve kvintetá, štyri triá, sonáta a sonatína; pre úplnosť treba dodať, že s použitím tradičného štvorčasťového sonátového cyklu je doložených 24 kompozícií. Napríklad u veľkého súčasníka Smetanu nachádzame len štyri komorné diela. Komponovanie pre komorné obsadenie vo všeobecnosti nepatrí do hlavnej a reprezentatívnej línie hudobného romantizmu, s výnimkou Schuberta, Mendelssohna, Brahmsa a Dvořáka – čiže autorov raného a klasizujúceho romantizmu, ktorým stáli blízko nielen tradičnejšie formy a druhy, autonómny rámec „absolútnej” hudby, ale aj intímne, dôverné výrazové možnosti a charakteristiká spojenia niekoľko mála hudobných nástrojov a s nimi spojený svet naratívneho dialógu.
K histórii vzniku
Ako sme už naznačili, klavírne kvinteto A dur vzniklo prvýkrát v roku 1872 (op. 5) a zaznelo aj verejne, s priaznivým ohlasom. Po pätnástich rokoch si Dvořák na svoje dielo spomenul a pustil sa do rozsiahlej revízie. Tá však zasadila oveľa silnejšiu tvorivú iskru, ktorá spôsobila, že kvinteto skladateľ odložil a napísal úplne nové – v rovnakej tónine. Od augusta do začiatku októbra 1887 tak Dvořák vo svojom obľúbenom letnom sídle Vysoká pri Příbrame skomponoval svoje druhé klavírne kvinteto A dur, ktoré pod opusovým číslom 81 čoskoro vyšlo tlačou v berlínskom vydavateľstve N. Simrocka. Otakar Šourek sa o kvintete vyjadril nasledovne: „…Jeho myšlienky sa rozvíjajú do kvetov vzácneho pôvabu a opojnej vône, jeho harmonická farebnosť je svieža a šťavnatá, jeho rytmika výrazná a bohato vynaliezavá, motivická práca prezrádza ruku majstra kontrapunktu i majstra formy. V mohutnosti a smelosti koncepcie, v rozpätí a členitosti myšlienkovej, v lahodnej zvukovosti sa dielo radí hneď ku klavírnemu triu f mol. (…) Kvinteto je prejavom čistej, jasnej mysle, vznáša sa skoro v nadpozemských sférach, nedotknutých nijakými rušivými vplyvmi, spieva len o svojich citoch, či už mäkko zasnených a zadumaných alebo radostných a šťastím jasavo prekypujúcich. (…) Pretože duchom slovanského svojrázu je kvinteto preniknuté od prvého do posledného taktu.”2
V súlade s požiadavkou pravidelného sonátového cyklu má kvinteto štyri časti, z nich prvá, tretia a štvrtá v rýchlom tempe, kým druhá pomalá je nádhernou Dumkou: možno ju považovať za expresívne lyrické centrum skladby. Po stránke formovej siahol Dvořák v prvej a poslednej časti po sonátovej forme, v druhej časti po rondovej a v tretej časti po veľkej trojdielnej (triovej) forme. Tretia časť, pôvodne na mieste menuetu a neskôr scherza je tu furiantom, na čo sme si u autora už zvykli. Tonálne súvislosti diela sú veľmi jednoduché, pretože – celkom nezvyčajne – všetky časti majú základnú tóninu s tromi krížikmi, čiže A dur, prípadne fis mol (druhá časť)! To samozrejme nevylučuje, ba skôr umožňuje menšie i väčšie tonálne dobrodružstvá vo vnútri častí. Pri formovej výstavbe pozorujeme periodickosť i schubertovské piesňové rozvíjanie – Dvořák sa však nenechal „unášať melódiami”, jeho zmysel pre architektonickú disciplínu je celkom primeraný. Toto kvinteto ani na chvíľu nenudí, každá nota je na svojom mieste, nie je nadmieru krátke ani dlhé (okolo 42 minút): slovom, skutočné majstrovské umelecké dielo.
1. Allegro, ma non tanto, 4/4
Prvá časť je nabitá mohutným kontrastom medzi lyricko-roztúženým, poetickým prvkom a pohnutou, zvukovo intenzívnou, brilantnou zložkou, ktorú reprezentujú najmä modulujúce medzivety medzi hlavnou a hlavnou, ako aj hlavnou a vedľajšou témou. Hlavná téma je pôvodne 16-taktovou dvojitou periódou (uzavretým súvetím), oscilujúcou medzi durovým a molový tónorodom, prvýkrát v podaní violončela, po eruptívnej medzivete v podaní klavíra a vzápätí prvých huslí. Po druhej eruptívnej medzivete počujeme v cis mol otvorenú vedľajšiu tému v rozsahu piatich taktov, no s potenciálom ďalšieho rozvíjania a vášnivej gradácie. Čo sa týka inštrumentačného zladenia komornej zostavy, Dvořák vynikajúco využil hráčske a výrazové možnosti jednotlivých nástrojov a sólistické úlohy pri exponovaní jednotlivých tém prirodzene striedal – niekedy sa však stane, že konkrétnu melódiu hrá vždy jeden nástroj (tak tomu bude v prípade tretej témy Dumky, ktorú počujeme vždy v podaní klavíra). Rozvedenie prvej časti narába s hlavnou i vedľajšou témou i s medzivetou č. 1; niet divu, že v repríze autor túto prvú medzivetu vynecháva. Kým rozvedenie prináša odťažitejšie, menej konfliktné a výbojné pohľady na možnosti kombinácie štruktúr a stupňovanie intenzity výrazu, v kóde doterajšie procesy účinne vrcholia a gradujú, najmä rytmicky transformovaným nástupom hlavnej témy tesne pred záverom časti.
Notový príklad č. 1 – hlavné téma 1. časti
2. Dumka. Andante con moto, 2/4
Po plnokrvnom, dynamickom prúde hudby v úvodnej časti nás v druhej časti čakajú elegické, zádumčivé, clivé tóny. Štruktúra časti je ABCAMABCAK, čiže modifikované zrkadlové rondo. Téma A má výrazne baladické rysy a sama disponuje pôdorysom malej trojdielnej formy, obohatenej o krátky klavírny ritornel, na ploche 55 taktov (s repetíciou). Téma B (v D dur) s označením Un pochettino più mosso (Trochu viac dojato) je pravidelnou osemtaktovou periódou, pri opakovaní rozšírenou 12-taktovou a prináša svetlejšiu, prirodzenejšiu intonáciu. Motivicky je príbuzná s treťou témou C v g mol a b mol, no jej charakter sa rapídne mení: Dvořát tu siahne po zvýšenej melodickej chromatickosti a hromadí citlivé tóny, pričom pôdorys tejto melódie vytvára úchvatný, bolestno-nežný dojem (pp, rozsah s repetíciou 45 taktov, štruktúra abb). V centre ronda stojí motivicky najmenej významná, rytmicky ostrá figuratívno-tanečná medziveta, tvoriaca výrazný pohybový a zvukový kontrast (Vivace, h mol). V repríze si všetky témy vypočujeme v pôvodnom slede, ale téma B sa dostáva do Fis dur a téma C do h mol a d mol. Dumka končí krátkou dohrou v znamení rytmickej augmentácie a morendom do ppp.
Notový príklad č. 2 – téma C 2. časti
3. Scherzo (Furiant), Molto vivace – Poco tranquillo, ¾
Kým sa v prvých dvoch častiach poslucháč mohol stať svedkom určítého zápasu, konfliktnosti, nostalgickosti (popri charaktere prevládajúceho plnokrvného jasu), posledné dve časti sú v znamení bezvýhradného optimizmu a veselia. Dvořákovsky spontánny a rytmicky prudký furiant je vo veľkej trojdielnej (triovej) forme ABA´, pritom periodicky stavaný diel A necháva zaznieť až tri samostatne identifikovateľné motívy. Trio, čiže diel B prechádza do F dur, je pokojné až statické a napriek tomu skĺbené s hlavným motívom furiantu v pp. Diel A´ je oproti prvému dielu o čosi skrátený.
Notový príklad č. 3 – úvodný motív furiantu
4. Finale, Allegro, 2/4
Živelná, iskrivá, radostná, tanečne založená hudba v sonátovej forme s dvomi témami. Nadväzuje na charakter tretej časti, no je trochu komplexnejšia a zložitejšia. Druhá téma sa delí na viacero úsekov, skladateľ sa jej – v inak nebývale sofistikovanom – rozvedení vyhýba. Zato doň prikomponoval krátke fugáto, akoby chcel presvedčiť poslucháčov, že znamenite ovláda aj túto staromódnu techniku. Celkom rozsiahla kóda stavia hlavnú tému do spomaleného záberu (tranquillo), aby ju v samom závere patrične zrýchlila.
Nové kvinteto bolo prvýkrát predvedené 8. januára 1888 v pražskom Rudolfíne na koncerte poriadanom Umeleckou besedou, ktorý bol venovaný výhradne Dvořákovej tvorbe. Po úspešnej premiére nasledovali ďalšie predvedenia, vrátane viedeňského. Tamojší slávny kritik Eduard Hanslick na dielo reagoval s nadšením. Pritom samotný Dvořák si dobre uvedomoval, aká dôležitá je pre zdarné vyznenie skladby interpretácia, o čom svedčia pochvalné slová huslistovi Bennovi Walterovi v súvislosti so správou o mníchovskom predvedení kvinteta v roku 1890.3
Azda najcennejšou devízou kvinteta je celkom výnimočná melodická invencia. Nejde ani tak o počet (okolo 10 samostatných tém alebo motívov), ako o nápaditosť, ľahká zapamätateľnosť, .spievateľnosť a plastickosť melódií a onen ťažko definovateľný, vyššie spomenutý „slovanský svojráz”. V roku 1887 sa kvinteto ocitlo v takej zaujímavej spoločnosti, ako Brahmsov Dvojkoncert pre husle, violončelo a orchester, Čajkovského suita Mozartiana, Verdiho Otello, Brucknerova 8. symfónia, Franckova Symfónia d mol, prípadne Faurého Pavana.
Odvtedy kvinteto patrí k obľúbeným repertoárovým číslam komorných koncertov a dočkalo sa mnohých nahrávok českými i svetovými interpretmi. Aktuálne je v podobe CD platne vydavateľstva Supraphon komerčne dostupná nahrávka Pavol Haas Quartet s klaviristom Borisom Giltburgom (2017), ktorá svojim prepracovaným, detailistickým, expresívnym výrazom i zvukovo-technickou lahodnosťou istotne dokáže uspokojiť nároky všetkých fajnšmekrov.
1Šourek, Otakar: Dvořákovy skladby komorní. Praha 1949
2Otakar Šourek: Život a dílo Antonína Dvořáka. Část druhá, 1878-1890. Praha 1955
3Jan Kachlík: buletín CD nahrávky Dvořák, Quintets op.81 – 97, Pavel Haas Quartet, str. 35, 2017