Už príliš dlho nás trápi pandemická situácia. Je paradoxné, že práve s ňou a s lockdownom je spojená moja akási súkromná duchovná renesancia; to však neznamená, že si každú chvíľu neprajem, aby sa toto bláznovstvo skončilo. Jediné vydýchnutie znamenalo obdobie od minulého mája do októbra. Vtedy – čiastočne – opäť fungoval život, mohli sme si trochu užiť slobody. Do 9.októbra dokonca fungovalo v škole aj vyučovanie, aj keď iba s rúškami (a tak mojich študentov som nemohol poznať podľa tvárí…). Ale aj v tom chvíľkovom slobodnom období sme boli do veľkej miery zarúškovaní, veľké hromadné podujatia sa nekonali, rušili sa jarmoky, vínobrania, trhy, koncerty, divadelné predstavenia, športové ligy bez divákov… treba pokračovať?
Treba pripomenúť, že na jar minulého roka (od 6.marca) to bol cirkus do veľkej miery neodôvodnený. Mali sme zopár desiatok pozitívnych prípadov, zopár úmrtí denne (keď vôbec). Nie je výhovorkou tvrdenie, že všetci sme sa vírusu báli, lebo sme ho nepoznali. Do značnej miery súhlasím s tými, ktorí hovoria, že celé toto neslýchané obmedzenie slobody, ktoré nemalo precedens od druhej svetovej vojny malo za úlohu zotročiť masy stámiliónov po celom svete. Neviem síce, kto mal z toho osoh, ale bolo to zbytočné a nehumánne zotročovanie. Bergamo bolo veľmi ďaleko.
Situácia sa začala meniť, keď aj čísla začali radikálne stúpať. Čiže v novembri, decembri minulého roka a začiatkom terajšieho. Áno, to už bolo obmedzenie slobody a pohybu odôvodnené. Lenže takisto to bolo obdobie, v ktorom nám svitla nádej v podobe očkovania. Veľmi zazlievam našim neschopným politickým reprezentantom, že tento fakt od začiaku dostatočne dôrazne nepropagovali a nepripravili žiadnu kampaň za očkovanie. Výsledkom je, že približne polovica obyvateľstva u nás má k očkovaniu stále rezervovaný či odmietavý postoj. Neuvedomujú si, že iba kolektívna imunita nám pomôže definitívne poraziť vírus a vrátiť sa k normálnemu životu. Oni by chceli normálny život aj bez toho, len tak?! Alebo normálny život vôbec nechcú?!
Jedno pobúrenie strieda druhé. Žijeme v čase, keď je vírus na ústupe. Nevedno, či to s očkovaním súvisí. Počet hospitalizovaných v nemocniciach na Covid klesol za mesiac o viac než polovicu (aktuálne 1587), konečne začína klesať aj počet úmrtí (dnes 37) a dlhodobo klesá aj počet pozitívnych resp. percento infikovaných medzi všetkými testovanými (dnes len 435, pokiaľ ide o PCR metódu). Každý deň s obavami a nádejou sledujem čísla na korona.gov.sk a trend ich poklesu mi dodáva kúsok optimizmu. Bolo teda logické, že vláda začne s uvoľňovaním opatrení. Napríklad už zajtra sa otvoria terasy reštaurácií, fitness centrá a tak to vyzerá, že 3.mája pôjdeme opäť do strednej školy (od 9.októbra 2020!). Núdzový stav sa má skončiť 28.apríla, čiže o tri dni a pamätáme si prísľub, že už nebude predlžený.
Dnes však nový premiér Heger zahlásil, že predsa len bude. Ťažko slovami vyjadriť rozhorčenie, ktoré som vtedy cítil. Vraj ešte nie sme pripravený. A kedy budeme? V roku 2024, v čase riadnych volieb, keď sa táto nekompetentná banda bude musieť najneskôr porúčať? Mnohokrát zaznel v médiách argument, že núdzový stav a s tým súvisiace, nie vždy akceptovateľné a potrebné obmedzenie základných práv a slobôd má byť nahradený pandemickým zákonom, ktorý umožní isté postupy v procese boja s pandémiou. Čo sa teda stalo? Súdruhovia nestihli pripraviť pandemický zákon? Alebo sa nedohodli na jeho znení? Alebo im príliš znechutila moc? Nechcú sa vzdať nekontrolovaných kšeftov? Nechcú sa pozerať na plné námestia protestujúcich občanov, ktorí ich bačovania majú plné zuby?
Otázky, otázky. A k tomu tá najpálčivejšia: čo sa stane, keď nebude nakoniec dosť ľudí zaočkovaných, nevznikne kolektívna imunita, nevyhráme v boji s pandémiou? Budú naďalej totalitné a obmedzujúce nariadenia? Budeme sa vzdelávať doma pri počítačoch, budeme objednávať tovar z internetu, hromadné podujatia (vrátane divadiel a koncertov) už nebudeme poznať ani z chýru, nebudem sa stretávať nielen so svojimi kamarátmi, ale ani s najbližšou rodinou? Budeme od rána do večera sedieť vo svojom byte (nech mi odpustia tí, ktorí tak robia aj bez lockdownu) a nanajvýš sa z času na čas prejdeme po lese, čo nám naši vládni gauneri veľkodušne povolia? A budeme s tým vnútorne zmierení a uzrozumení? Vie si toto niekto predstaviť? Ale prosím, toto na dlhé trate (a už týchto 14 mesiacov je veľmi dlhá doba) nemôže fungovať! Ľudská spoločnosť a civilizácia sa ocitnú na hranici rozpadu. Toto nikto nemôže úprimne chcieť…
Riešenie je jediné: povinné očkovanie! Buď priamo, alebo nepriamo, tzn.pomocou pozitívnej diskriminácie pre zaočkovaných. Keď tí milióny zaočkovaných si budú môcť užívať slobodu a nezaočkovaní nie, skôr či neskôr si to aj oni rozmyslia a prehodnotia svoj postoj. Toto je jediné triezve, perspektívne, racionálne riešenie v prospech totálnej zaočkovanosti. Ostatné problematické body, ako nové mutácie vírusu, či sa bude očkovať naďalej sezónne atď., ukáže čas.
Pravda, nekompetentné, nežičlivé, skorumpované politické vedenie – to je iná káva. Tých musíme hnať kade ľahšie a nie len v 2024. Je len na aktivite, angažovanosti a uvedomelosti väčšiny občanov, či dokážu vyvinúť potrebný tlak a svoj postoj preukázať napríklad aj v referende.
Mimochodom, 11.decembra minulého roka som oslávil okrúhle životné jubileum. Chcel som ho poriadne pripomenúť v spoločnosti dobrých priateľov na rôznych miestach na Slovensku. 19.decembra sme mali naplánovanú prvú seansu: práve sa začal lockdown. Práve svitá nádej na májovú oslavu namiesto decembra… A ktovie, možno nebude ani v júni. Obmedzenie pohybu občanov sa našim papalášom až príliš zapáčilo a nik nevie, dokedy ho nechajú v platnosti.
Namiesto bodky: nad pandémiou sme vyhrali vtedy, keď už nikdy a nikde a za žiadnych okolností nebudeme musieť zakrývať svoju tvár. Rúško (či respirátor) za istých okolností plní úlohu prevencie, poslúži hlavne pre chorých ľudí. Hromadné nosenie rúšok zdravými ľuďmi (dokonca aj keď sú s negatívnym testom či zaočkovaní) je prinajmenšom otázne. A dovoľte mi položíť impertimentnú otázku, či nie aj symbolom novej špecificky novej totality a zotročovania.